„Takí sme boli“: Jadranská rapsódia

741

 

Ako rýchle sa míňajú cesty i cestičky našich dní, i krátke diaľničné úseky na našom malom Slovensku… Pripomína mi to zrýchlený tok času, v ktorom teraz žijeme a do ktorého sa vtesnáva stále väčší nával udalostí a informácií. Sme vtlačení do našich tesných „králikární“, sme obmedzovaní denným náporom na našu dušu, ako more do brál búši do nás čoraz náročnejšie prežitie. Do našich bytov a sŕdc sa valí zlo, s ktorým si nevieme dať rady, na naše dvere klopú dotieraví falošní proroci i vábivé a jedovaté sasanky pokušení. Ale aj sila nádeje.
Auto letí po krajine, nad hlavou letia oblaky, preletí osamelý jastrab. Letia obrazy pred očami, letia myšlienky hlavou. A z búrkovej černe nad horizontom sa občas vynorí jasavý blankyt. Napriek rachotu, bláznivému rachotu premávky, sa vinie okolo duše melódia piesne „Rajská Djevo, Ty Kraljice Mira“…
* * *

Je práve deň mojich narodenín. Nie je to dôležité. Dôležité pre mňa v tejto chvíli je to, že som si práve v tento deň prial byť niekde ďaleko, tak, aby o tom nikto nevedel, aby som tento deň mohol zveriť do rúk Tej, ktorá vie najlepšie o mojich rokoch i dňoch.
A tak sedím v aute pod horúcim južným slnkom a počúvam správy chorvátskeho rozhlasu. Po reklame a rezkej piesni prídu správy o obliehaní Sarajeva, mŕtvych v Tuzle a bombardovaní Bihača a potom opäť hudba, reklama a správa o počasí. Predo mnou, v diaľke niekoľkých kilometrov, sa týči Križevac. Áno – som v Medžugorí. Vyrazili sme spolu s priateľom Tiborom o tretej nadránom z horúcich a pustých bratislavských ulíc. Necítil som sa v noci dobre, spal som asi tri hodiny, ležiac v predsieni na karimatke, s telefónom pri uchu, aby som neprespal budenie. Preto celým Maďarskom a v Chorvátsku až po Karlovac riadil Tibor. Letel, akoby to nebola škodovka, ale BMW. Tešil som sa na chvíľu, keď prejdeme na stredné Slovensko sa podobajúce vnútrozemie Chorvátska a ocitneme sa na impozantnom skalnatom pobreží Jadranu. Keď sme schádzali – už som riadil ja. Skratkou, obchádzajúc Rijeku. Boli dve hodiny popoludní.
Jadran. More. Modrá baseň. Pokojná hladina, ktorá na chvíľu akoby prekryla všetky drámy sveta. Jadran. Vôňa iného sveta, ticho, chuť večnosti, sloboda.
* * *

Teraz už sedím tu, v Medžugorí, v aute a pozerám sa na Križevac. Preberám v duchu svoje trápenia, jedno za druhým. Rodina, pracovisko, duša, srdce. Som skutočne slobodný, ako to rád vyhlasujem? Začína pršať. Medžugorie je pokojné, i keď je plné vojakov. Hučia tu vrtuľníky OSN a naokolo už štvrtý rok zúri občianska vojna. Hory v diaľke sú zahmlené, tak ako budúcnosť tejto krajiny. Neďaleko leží Mostar i Sarajevo, mestá mučené bojmi a nenávisťou.
„Ukáž mi cestu, potrebujem Tvoje milostiplné a láskavé ruky“ – spieva z pásky Tomislav Ivčič, ktorý je už niekoľko rokov mŕtvy. Zabil sa pri autohavárii. Áno – prosto potrebujem Tvoje milostiplné a láskavé ruky, moja drahá Mama, najmä teraz, na tomto úteku do Medžugoria. To znamená, že predsa nie som slobodný, keď ešte musím utekať. Rád by som „ušiel“ a to definitívne, do Tvojho Nepoškvrneného Srdca, Mamička!
* * *

Vonku už riadne leje. Chcem ísť na Podbrdo. To skalnaté a tŕnisté Podbrdo, kde sa pre 14-timi rokmi zjavila Ona. Mal som vtedy týždeň pred svadbou. Dnes, po 14-tich rokoch, sedím v Medžugorí so srdcom rozrýpaným ako táto krajina vojnou. Nemám síl ani na spomienky, ani na plány do budúcna. Pripadám si ako vybitá batéria.
V dome Merkovičovcov, v ktorom sme ubytovaní, žijú už štvrtý rok utečenci. Nechcel by som byť na ich mieste. Aj keď im tu nepadne na hlavu bomba, aj keď im dajú jesť, aj keď sú v relatívnom bezpečí. Pretože tí, ktorí zostali vo svojich domovoch, sú na tom lepšie. Bojujú, trpia, nevedia, či prežijú zajtrajšok, ale žijú. Pretože bojujú. Mnohí utečenci v Medžugorí iba čakajú a duševne zahnívajú. Majú život, ktorý nežijú. Sú vlastne mŕtvi, mŕtvejší ako tí, ktorí padli pri obrane svojho domova.
Cesta na Podbrdo je posiate neuveriteľne ostrými úlomkami skál, po ktorých už prešli milióny pútnikov. Je akoby symbolom radostného i bolestného ruženca. Na desiatich kovových reliéfoch je tu cesta Ježiša a Márie. Tu je miesto prvého zjavenia Kráľovnej pokoja. Miesto plné kamenia a nízkych kríkov, ktoré tvoria takmer jediný porast týchto hôr.
* * *
Jadran je od Medžugoria vzdialený asi 50 km. Sme v malom mestečku, osade, akých sú tu desiatky. Na skalnatej pláži je pokoj. Oproti, cez prieliv, vidno polostrov, na ktorom údajne žijú šakaly. Vo vlnách sa ozýva perlivý dievčenský smiech. O deň-dva sa vyberáme s Tiborom k obliehanému Sarajevu. Nemáme nijaké preukazy, prosto to – „skúšame“. Obchádzame hlavný ťah, na ktorom sú patroly OSN. Prechádzame niekoľkými kontrolami, avšak dostávame sa do zamínovaných oblastí a tak sa vraciame. Miestni vojaci sa čudujú, kade sme prešli. Myslím, že je to kvôli maskáčovému tričku, ktoré mám na sebe, vďaka ktorému nás považovali za ‚svojich“. Za Neretvu sme sa už však nedostali.

Na tejto rieke, ktorá v Mostare znamená tichú frontovú líniu, sa opaľujú deti, spoza rozbúraných múrov a oblokov na seba striehnu chorvátski i moslimskí ostreľovači, ktorí ešte donedávna spoločne bránili mesto proti srbským „četníkom“. Fotografovať je tu zakázané. Po meste patrolujú policajti Európskej únie. Kaviarničky sú plné hostí, fungujú diskotéky. Páter Seve, gvardián františkánskej pevnosti, v ktorej sme pred dvoma rokmi vykladali humanitnú pomoc hovorí: „Potrebujeme POKOJ – to je všetko….“ A kostol kláštora, spálený napalmovými bombami, výrečne mlčí. Tibor pozbiera ako suveníry niekoľko nábojníc do samopalu. Všade naokolo vidno prsty diabla. A to ešte neviem, že sa pripravil aj na mňa, aj tu, na mieste mojich snov… A že napäto čaká, aby sa mi zasmial svojím pekelným rehotom.
* * *
Na druhý deň, vo štvrtok ráno, takmer ako zlodej, vyrážam z tichého Medžugoria. Zajtra bude výročie. Zastihne ma na ceste, na pobreží Jadranu. A budem opäť myslieť na Medžugorie, pokračujúc v úteku, na cestách, cestičkách, diaľniciach našich všedných dní, s rozstrieľanou dušou, jediným smerom…
(Anton Selecký, jún 1995)

 

Ak zmeškáš vlak, ja pôjdem, budeš vedieť, že som išiel
Môžeš počuť 500 míľ pískať píšťalku. 500 míľ, 500 míľ,
Môžeš počuť 500 míľ pískať píšťalku.
Pane, som jeden, Pane, som dva, Pane, som tri , Pane, som štyri,
Som 500 míľ od domova, preč od domova, preč od domova,
Pane, som 500 míľ od domova. Ani košeľa na chrbte, ani penny na moje meno.
Pane, nemôžem ísť nazad domov touto cestou
Touto cestou, touto cestou. Pane, nemôžem ísť touto cestou nazad domov.
Ak zmeškáš vlak, ja pôjdem, budeš vedieť, že som išiel
Môžeš počuť 500 míľ pískať píšťalku. 500 míľ, 500 míľ,
Môžeš počuť pískať píšťalku 500 míľ.