A. Selecký: Temný guláš kuchárky Hollandovej

307

„Do kín prichádza nová verzia Jánošíka. Sľubovaná korekcia mýtu sa objavila rok po skorigovanej Bathory.
Do módy sa dostali moderní národní hrdinovia. Prívržencov si získavajú aj premyslenými marketingovými metódami…“

Tieto vety som si prečítal v denníku SME – od ktorého by som takéto rozumné formulácie – pravdu povediac – ani nečakal. Rok po zhliadnutí Jakubiskovej Bathory sa mi tieto vety zdali celkom vystihujúce moju vnútornú predtuchu.
Priznám sa, že som mal istú predpojatosť. Film režisérky, scenáristky, nuž očakával som typicky ženskú optiku tvorby.
Tak aj bolo. Avšak ten ženský cit pre psychológiu – akúsi duševnú konštrukciu postáv sa kdesi vyparil. Miestami film budil dojem, že ho nakrúcal kanadský drevorubač, alebo Alfred Hitchkock ešte ako študent.
Zaujala skratka, dynamika strihu, celkom dobrá kamera. Unavovalo však príliš veľa detailov, miestami preskakujúcich do ľudoprázdnych panorám, výlučne skupinkové scény – teda výprava priepastne zaostávajúca za Bathory. To by tak veľmi nevadilo. Ale zaujatie diváka aspoň transparentnou psychológiou postáv Agnieszka Holland brutálne obišla. Pozornosť diváka udržiava tvrdosťou, či predtuchami nepredvídaných šokov. Hollandová si nerobí starosti, ktoré by si robil Andrzej Wajda alebo povedzme Federico Fellini. Lacno rúbe okolo seba hlava nehlava, v duchu receptov akčných filmových jatiek.
Zmes bizarného folklóru sa v Jánošíkovi strieda s pudovou erotikou, dýchajúcou pralesom, v ktorej sa mihajú akože slovenské len ľudové klobúky a ťažko zvládnuteľné spodničky.
Scenár Jánošíka v celej šírke sekunduje duchovne vypitvanému deju Jakubiskovej Bathory, podobne postrádajúcej povestnú červenú niť aspoň akej takej dejovej logiky. Niekoľko scén (povedzme smrť zbojníka Bernáta alebo zamyslenie sa Jánošíka nad svojím životom po milovaní sa s Barborou) sú svetlými chvíľami v ideovej chudobe celého deja. Hollandová má spoločné s Jakubiskom (zrejme si dala poradiť) aj momenty chvíľkového surrealizmu (Jánošík letiaci nad krajinou, kŕdeľ nahých ženských pod vodou, zjavenie sa akože Panny Márie Jánošíkovi a i.).
S celého kontextu deja vyplýva akási duchovná neurčitosť jánošíkovského Slovenska a jeho obyvateľov, žijúcich v akýchsi zbytkoch pohanstva a šamanstva – zase je tu obdoba Jakubiskovej Darvúlie v postave čarodejnice Margaréty. Katolícky duch? Kresťanské zvyky? Zabudnite. Aj poznámka „straší tu obesenec“ v zábere na kríž v zbúranej kaplnke, v ktorej sa posexuje (to je ten správny výraz) krčmárova dcéra so zbojníkom, pôsobí spolu s kňazom, striktne odmietajúcim pokrstiť „diablovo dieťa“ – ako zámerná provokácia. Slovo Boh v tomto filme? Neviem si spomenúť.
Akčné zakáľačstvo, prízemnosť a násilnícky dizajn vnútorných i vonkajších prejavov postáv zanecháva v divákovi pocit temna. Darmo hľadáte v tomto guláši, aby ste si vylovili aspoň jedno chutné sústo. Temnota Vikingov sa prenáša aj do celkovo farbistých panorám krajiny, v ktorej sa divák úporne snaží vidieť Slovensko.
Takzvaný reálny Jánošík, ktorý vlastne ani nevie, prečo sa dal na zboj a kolíše medzi vernosťou družine a túžbou usadiť sa, je v podstate v celom príbehu zraniteľnou a osihotenou postavou. V drsnom lúpežníctve pôsobia jeho gentlemanské momenty úplne nelogicky, aj keď pritakávajú jeho mýtu dobráka. Čudný vzťah Jánošíkovej matky k synovi akoby z nej robila zvláštnu ďalšiu hlavnú postavu filmu. Matka, ktorá splodila a sleduje Jánošíka v akejsi fatálnej vízii, skôr pripomína keltskú bohyňu Matku. Rezonuje v nej myšlienka newageovskej Matky Zeme (Gaie), – (matka Jura Jánošíka priznáva, že v tehotenstve s ním jedla zem). Režisérka sa v týchto chvíľach odhaľuje ako kurátorka Jánošíkovho života – zrejme sa vkomponovala do tejto úlohy.
Hollandová, ktorá sa podľa všetkého snaží porozumieť slovenskému naturelu tak ako mimozemšťan výrobe oštiepku, sa nezaprela ani v erotických scénach -zbytočne častých a hodných súčasných filmov – v ktorých sa sexuálne sufražetky vrhajú na mužsky neistých partnerov. Typicky slovenské? Vylúčené. Agnieszka Holland – verná žiačka Hollywoodu, dokonale masakrujúca mýtus „holubičieho národa“ dovádza svoju prácu do morbídnych rozmerov v scéne, ktorá odhaľuje, že slovenská čarodejnica Margaréta zabila vlastné dieťa odrezaním mu genitálií, ktoré potrebuje do nejakého šamanského lektvaru… O nejakom vplyve sv. Cyrila a Metoda sa v Jánošíkovi ani nepáchne…. Kňaz – ktorého jeden zo zbojníkov zastrelí vo vadnom „teologickom“záchvate, je postavený do pózy inkvizítorského tvrďasa .
Záver pripomína odkopírovanú scénu z Gibsonovho Statočného srdca. Aj v Jánošíkovi sleduje posledné chvíle hrdinu malý chlapec, akoby výhľad do budúcnosti. Na rozdiel od jasnej idey Gibsonovho Statočného srdca však Hollandová preukazuje vo finále filmu Jánošík zákerný podtext natočeného príbehu: Juro Jánošík, slovenský ľudový hrdina, vlastne nevie, prečo zomiera. Zdĺhavé nastokávanie Jánošíka na hák je v tomto mäsiarstve pre Hollandovú oveľa dôležitejšie ako divák, ktorý potrebuje v tomto finále aspoň iskričku úľavy do svojho zmoreného mozgu. Hollandová sa to snaží zachraňovať scénou (zase zbytočne zdĺhavou a dusnou) rodiaceho sa dieťaťa Barbory, syna Jura Jánošíka, nádejou pokračujúceho života.
Otázka však – akého života, resp. jeho zmyslu, v celom kontexte filmu režisérky Agnieszky Holland JÁNOŠÍK úplne absentuje.
Napokon – zamyslime sa nad mohutnou „kultúrnou“ ofenzívou voči slovenským dejinám. Tieto po „umeleckom“ zásahu Jakubiska a Hollandovej pripomínajú newyorské dvojičky slovenských národných mýtov, z rachotom sa rútiacich do ruín. „Dvojičky“ filmov Báthory a Jánošík sú na svete. Ťažké milióny, granty, zvučné mená, medzinárodná spolupráca s prispetím Ministerstva kultúry Slovenskej republiky – končia v stŕpnutých žalúdkoch z kina sa potácajúcich divákov.
Režisér Juraj Jakubisko sa zastrája prípravou filmu o „starých Slovanoch“, povedal by som skôr o pohanských Keltoch, o Svätoplukovi, a zrejme aj o sv. Cyrilovi a Metodovi. Ako zaútočí Juraj Jakubisko na tento „mýtus“, zakotvený v slovenskej ústave (a či sa na to odváži) ešte nevieme. Podľa predlôh Bathory a Jánošíka sa asi máme na čo „tešiť“. Otázka znie: Kam smeruje táto likvidácia tradícií?
Skromný názor do budúcna – alebo skôr hypotetická dilema: Dokedy si dá slovenský národ obkydávať svoje duchovné poklady umeleckými poslami New Age – „nového veku“, ktorého „nové pohľady“ na dejiny sú v podstate snahou o vymletie akejkoľvek národnej hrdosti a integrity? Verím, že niekoho táto otázka ešte môže inšpirovať. Azda ešte nie je celkom neskoro….

Anton Selecký