Zomrel salezián kňaz Anton Hlinka

559

Saleziáni dona Bosca a smútiaca rodina oznamujú, že po dlhom období Alzheimerovej choroby zomrel 26. marca 2011 salezián kňaz, publicista, spisovateľ, teológ, filozof a prekladateľ profesor Anton Hlinka. Do večnosti odišiel vo veku 85 rokov.

Anton Hlinka sa narodil 31. októbra 1926 vo Valaskej Belej, okres Prievidza. Detstvo prežil v Považskej Bystrici, kde navštevoval aj základnú školu. Jeho dospievanie bolo poznačené viacerými „prozreteľnými omylmi“. Napríklad, keď sa po skončení základnej školy doslova omylom dostal na saleziánske gymnázium do Šaštína. Prvých sedem tried gymnázia absolvoval v Trnave. Po piatej triede gymnázia, v roku 1944, vstúpil v Hronskom Beňadiku (vtedy Svätom Beňadiku) do saleziánskeho noviciátu. Po roku formácie zložil 23. augusta 1945 svoje prvé rehoľné sľuby. Potom dokončil gymnáziu a v roku 1948 zmaturoval a pokračoval v saleziánskej formácii.

Barbarská noc z 13. na 14. apríla 1950 ho zastihla na pedagogickej praxi na saleziánskom gymnáziu v Šaštíne. V septembri musel s ďalšími mladými spolubratmi narukovať do tábora vo Svätej Dobrotivej v západných Čechách pri Plzni. „Náš úradný názov bol Pomocné technické prápory (PTP). Boli sme pod vojenskou disciplínou, podliehali sme vojenským súdom a prevychovávali nás v duchu komunistických ideí,“ píše vo svojich spomienkach uvedených v knihe Utečenci pre Krista. V marci 1951 dostal v tomto tábore nečakanú dovolenku. U rodičov v Považskej Bystrici ho zastihol odkaz od jeho vtedajšieho predstaveného Ernesta Macáka, aby ušiel do Rakúska. V apríli 1951 bol tak členom nešťastnej výpravy Titusa Zemana, ktorej sa nepodarilo prejsť rieku Moravu. Anton Hlinka bol asi prvý z celej výpravy, kto pochopil, že sa to nepodarí a pobral sa od hraničnej rieky preč. Bol tým, kto potajme telefonoval donovi Štefanovi Sandtnerovi, hospitalizovanému v štátnej nemocnici v Bratislave, a informoval ho o neúspechu výpravy. Následne sa „akože z dovolenky“ vrátil do PTP tábor. Asi po mesiaci dostal telegram dohodnutého znenia, aby odtiaľ ušiel. Druhý raz tak odchádzal za hranice 8. augusta 1951. „Viedol ma istý človek, ktorý býval v Žiline u pani Schneiderovej. Za hranice so mnou išiel aj jeden bazilián. Hranice sme prešli v južných Čechách, niekde pri Českých Veleniciach.“

Teológiu potom študoval v Turíne. Počas tých rokov sa pripravil na doživotnú rehoľnú profesiu, ktorú zložil 30. júna 1952 a po skončení bohosloveckých štúdií bol 1. júla 1955 vysvätený za kňaza. Následné štúdiá filozofie a psychológie absolvoval v Turíne, v Ríme a vo Viedni. V Ríme v roku 1961 získal doktorát z filozofie. V rokoch 1958 až 1967 prednášal teológiu v saleziánskych seminároch vo Viedni, v Kolíne nad Rýnom a v Katánii. Ďalšie štyri roky pôsobil v Miláne medzi študentmi. V roku 1971 nastúpil do Rádia Slobodná Európa v Mníchove na miesto redaktora nábožensko-kultúrnych programov, neskôr z vlastnej iniciatívy prevzal aj vysielanie v Hlase Ameriky a Radiu Stefanus. Pôsobil aj ako člen Európskeho výboru Svetového kongresu Slovákov. V tomto období rozvinul veľké apoštolské aktivity.
V Hlase Ameriky zaviedol relácie o slovenských občanoch prenasledovaných pre ich kresťanský svetonázor a angažovanosť za ľudské práva. Vysielanie sa postupne premieňalo na obranu prenasledovaných. Prostredníctvom neho posilňoval sebavedomie poslucháčov na Slovensku. Boli to najmä informácie o odvahe až hrdinstve jednotlivcov i skupín (relácie o púťach, súdnych procesoch, samizdatovej literatúre a pod.). V roku 1980 založil vlastné nakladateľstvo, v ktorom počas desiatich rokov vyšlo 29 kníh. Rozličnými utajenými spôsobmi organizoval aj doručovanie tejto náboženskej literatúry na Slovensko.

V roku 1991 sa vrátil do slobodnej domoviny; zriadil Slovenskú katolícku tlačovú službu (Skates), ktorá však po štrnástich mesiacoch pre neporozumenie zodpovedných kruhov prestala vychádzať. Saleziánski predstavení ho uvoľnili na spoluprácu s Konferenciou biskupov Slovenska v oblasti masmédií. Tak ako v zahraničí, aj „konečne doma“ vyvíjal intenzívnu publicistickú a kazateľsko-pastoračnú činnosť, pričom podľa možností využíval rozhlas i televíziu. Do roku 1993 prešiel mnoho slovenských miest, kde na prednáškach ponúkal svoje bohaté vedomosti. V roku 1993 založil Slovenskú katolícku akadémiu a bol zvolený za jej rektora. Akadémia organizovala prednáškové kurzy a diskusie pre širokú akademickú i neakademickú verejnosť, no najmä pre vysokoškolskú mládež. Na rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského bol v roku 1995 habilitovaný na docenta teológie a po nostrifikácii akademických titulov ho vymenoval v roku 1997 vtedajší prezident Slovenskej republiky Michal Kováč za profesora systematickej filozofie na Univerzite sv. Cyrila a sv. Metoda v Trnave.

Profesor Anton Hlinka je autorom množstva teologických, filozofických a cirkevno-politických štúdií, úvah a esejí. Literárnu činnosť začal publikovaním časopiseckých článkov v roku 1964. Publikoval aj čiastkové štúdie v časopisoch v zahraničí, ako aj v rozhlase. V presvedčení, že sa nikdy nevráti do vlasti, nearchivoval ich, a tak zostali roztrúsené v jednotlivých periodikách. Okrem vlastných kníh preložil, vydal či spracoval vyše tridsať kníh, ktoré vychádzali v zahraničí za podpory rôznych sponzorov.

Vlastná tvorba
1970 K širším obzorom (7 vydaní, 1996 na Slovensku), 1971 Cesty k nekonečnu (4 vydania), 1973 Svetlo z Lisieaux (životopisná črta o svätej Terézii; 7 vydaní), 1973 Myslitelia a myšlienky (4 vydania), 1976 Apartheid (o situácii cirkvi na Slovensku po Helsinskej konferencii; 9 jazykových mutácií – okrem iného po nemecky, anglicky, taliansky, španielsky či grécky), 1978 20 + 10 Jahre danach (o vývoji náboženskej situácie na Slovensku, 3 vydania), 1985 – 98 Ozvena slova (sedem zväzkov encyklopedického diela; dielo nie je ucelené, Anton Hlinka plánoval ďalšie tri zväzky), 1981 Keď zakvitne rumovisko (jedna z jeho najúspešnejších kníh, 9 vydaní), 1982 Sila slabých a slabosť silných (o dejinách cirkvi na Slovensku v rokoch 1945 – 79; rozšírené druhé vydanie vyšlo 1989), 1988 Viera veľkých vedcov (6 vydaní), 1994 Každý sa môže zmeniť (jeho vrcholné dielo; dynamické modely správania – cnosti), 1997-99 Slovo do týždňa 1-4, 2003 Ježiš na dosah ruky.

Za celoživotné dielo udelil Antonovi Hlinkovi prezident SR Michal Kováč 1. januára 1997 Rad Andreja Hlinku I. triedy a 28. októbra 1998 Rad Ľudovíta Štúra I. triedy.

Monografiu o Antonovi Hlinkovi s názvom Osamelý bojovník, ktorá vyšla v roku 2001, napísal legendárny športový komentátor Gabo Zelenay (+ 2003).

Don Anton Hlinka vzhľadom na obmedzenia zdravia a potrebnú každodennú starostlivosť prežíval po bohatých rokoch kňazskej i publicistickej činnosti svoju starobu v starostlivej opatere rehoľných sestier. Pod jeho roky staroby sa výrazne podpísala Alzheimerova choroba.

Salezián kňaz Anton Hlinka zosnul v Pánovi vo veku 85 rokov dňa 26. marca 2011.

Informoval Jozef Kupka, sekretár slovenskej provincie Saleziánov dona Bosca (TK KBS)

– – – – – – –

Pohrebná sv. omša za o. Antona Hlinku bude v bratislavskej Katedrále sv. Martina v sobotu 2. apríla o 14,00 hodine, ale truhla bude vystavená už o 13,00. Potom sa pôjde do Ružinovského cintorína, kde bude pochovaný v spoločnej hrobke saleziánov. Príďte v maximálnom možnom počte, tento vzdelaný, obetavý a priamy človek si zaslúži, aby ho vyprevádzal celý národ.      Teodor Križka

Prosím vás všetkých o modlitby za o. Antona Hlinku. Viedol informačný zápas  s komunizmom, a oboznamoval našich občanov prostredníctvom Rádia Slobodná Európa a Hlas Ameriky  o pôsobení a prenasledovaní  Cirkvi a veriacich občanov na Slovensku a  v tzv. Východnom bloku.  Zomrel význačný bojovník a publicista, ktorý si zaslúži trvalé miesto v našich srdciach a v pamäti nášho národa.    Anton Selecký