Video: Ústav pamäti národa: Kto chce znova „upratať“ históriu prenasledovania?

395


Kto sa nevie poučiť zo svojich skúseností a histórie, je nútený to všetko znova prežiť. Znova si musíme pripomínať túto starú pravdu.
Náš záznam je z demonštrácie pred Ústavom pamäti národa v Bratislave dňa 12. júla 2012, na ktorej sme sa dozvedeli, ako a prečo chcú ÚPN ovládnuť komunisti.
ÚPN archivuje a obhospodaruje dokumenty predovšetkým z obdobia komunizmu a prenasledovania občanov – najmä veriacich a odporcov totality. Zdá sa, že potichu (zrejme v rámci „nežnej revolúcie) sa podarí nielen omilostiť všetkých zločincov, ale aj likvidovať dôkazy o diskriminácii katolíckej Cirkvi a nepohodlných ľudí z čias komunizmu – a potom ich zrejme zlikvidovať ešte aj ako žijúcich (pokiaľ žijú). Či sa to podarí, to závisí aj od spánku alebo prebudenia sa každého z nás. Anton Selecký

Bratislava 12. júla (TASR)
Ústav pamäti národa (ÚPN) od júla tohto roka zamestnal historika Jána Bobáka, ktorý bol funkcionárom a členom Komunistickej strany Slovenska (KSS). Okrem toho pracoval v ideologicko-historickom pracovisku Ústredného výboru KSS – Ústave marxizmu-leninizmu. Tvrdí to bývalý pracovník ÚPN Patrik Dubovský, ktorého ústav prepustil spolu s ďalšími zamestnancami začiatkom tohto roka. Šéf ÚPN Ivan Petranský prepúšťanie odôvodňoval nedostatkom prostriedkov.

http://www.hlavnespravy.sk/upn-mal-zamestnat-byvaleho-komunistu/12975/

P R O T E S T
proti prijímaniu bývalých členov KSČ na ÚPN

Bratislava, 12. júla 2012, 9,00 – 12,00 hod, Nám. Slobody 6, pri tabuli ÚPN

Stanovisko organizátorov pre médiá

Od júla 2012 bol prijatý do zamestnania na ÚPN Ján Bobák, ktorý v minulosti pracoval na Ústave marxizmu – leninizmu ÚV KSS a neskôr ako podpredseda základnej organizácie KSČ v Matici slovenskej (MS).
Sme presvedčení, že tieto skutočnosti sú v príkrom rozpore s duchom zákona o pamäti národa, s elementárnym pojmom politickej bezúhonnosti pracovníkov ÚPN a s celkovým procesom vyrovnávania sa našej spoločnosti s jej tragickou totalitnou minulosťou.
Nedokážeme si predstaviť, aby bývalý člen či funkcionár KSČ (KSS) alebo vedecký pracovník Ústavu marxizmu – leninizmu ÚV KSS dokázal objektívne vyhodnocovať obdobie komunistických represálií a straty slobody, keď svojim členstvom a prácou pre KSČ tento režim podporoval alebo legitimizoval.
V januári 2012 dostali traja resp. siedmi zamestnanci ÚPN výpoveď pre nadbytočnosť a o päť mesiacov predseda správnej rady ústavu I. Petranskýprijíma tohto nového zamestnanca.
Žiadame Správnu radu ÚPN, aby v rámci svojich personálnych kompetencií sa zasadila o to, aby pracovný pomer J. Bobáka na ÚPN bol ukončený a najmä aby sa na ÚPN neprijímali bývalí členovia KSČ a iných represívnych orgánov komunistického režimu.
Žiadame Dozornú radu ÚPN (DR) aby pracovnú zmluvu J. Bobáka preskúmala z hľadiska stále neodstránenej kolízie medzi pracovno-právnymi kompetenciami predsedu Správnej rady ÚPN a Správnej rady ÚPN v zmysle Stanov ÚPN, ako nato DR ÚPN upozornila v minulosti.
Apelujeme na NR SR, aby prijala vládou schválený nový zákon o činnosti ÚPN alebo novelizovala terajší zákon o pamäti národa tak, aby okrem iného bola doň zakomponovaná morálna a politická bezúhonnosť pracovníkov Ústavu pamäti národa.

Patrik Dubovský, býv. pracovník ÚPN, člen komisie premiérky pre nový zákon o ÚPN,
Tibor Novotka, signatár Charty 77, člen Hnutia za občiansku slobodu pred r. 1989.

 

Fakty, ktoré protagonisti Novembra 1989 neradi počujú

Zdroj: narodnaidentita.wordpress.com

Dátum: 23. 11. 2010

S odstupom času je čím ďalej tým ľahšie prehliadnuť lož, ktorá sa na občanoch Československa v roku 1989 uskutočnila.

V rokoch 1969 -1970 bolo približne 1 000 funkcionárov KSČ formou vylúčenia z KSČ prevedených do „zálohy“, ktorá bola vytvorená s cieľom použitia v takých situáciách, akými boli založenie Charty 77 a 17. november 1989, ktoré boli projektované ako varianty. Určené osoby emigrovali do zahraničia s poslaním pôsobiť v politickej opozícii so spravodajským určením. Všetky okamžite dostali politický azyl, zamestnanie v exponovaných inštitúciách hostiteľských štátov alebo profesúry. Tieto osoby organizovali v zahraničí malé lobistické nátlakové skupiny, ktoré si postupne vytvárali kontakty na medzinárodné organizácie a vlády štátov, zakladali vydavateľstvá, nadácie, organizovali zbierky finančných prostriedkov…. Finančné prostriedky na činnosť Charty 77 pochádzali z rôznych zdrojov: medzinárodného PEN-klubu, financovaného CIA, Rotary-klubu, Jewish Agency, Guggenheimovej nadácie v USA, Masarykovej nadácie pri Masarykovom múzeu v Izraeli….
Pri založení Charty 77 v jej vyhlásení 1.1.1977 bolo prezentované, že organizácia nechce škodiť komunistickému režimu, ale chce s ním viesť konštruktívny dialóg. Reakcia, ktorú proti Charte 77 rozpútalo ÚV KSČ, bola prekvapujúca, namiesto tvrdého potlačenia aktivít, konanie komunistických predstaviteľov upozorňovalo na existenciu a popularizovalo Chartu pri protikomunisticky zmýšľajúcej verejnosti. Hlavnú úlohu pri propagácii zohrali vysielačky Slobodná Európa, Hlas Ameriky a BBC.

Napriek tomu, že vydavateľská činnosť Charty bola vzhľadom na platné zákony protizákonná (minimálne § 112 – Trestného zákona: poškodzovanie záujmov republiky v cudzine), nikto nikdy proti vydavateľom nezakročil. Je pritom nevyvrátiteľné, že v prípade záujmu by si ŠTB s takouto skupinou poradila v priebehu maximálne 24 hodín. Nikto na verejnosti by sa nikdy o žiadnej charte nedozvedel.
Prijímanie členov Charty 77 bolo ukončené 17.11.1989, kedy ich počet dosiahol čísla 1 900. Väčšina signatárov vstúpila do Charty 77 zo vzdoru proti režimu bez toho, aby tušila čokoľvek o charaktere a poslaní tejto organizácie. Organizácie, ktorú riadilo približne 70 až 85 ľudí, organizácie pozostávajúcej z príslušníkov niekoľkých rodín navzájom spútaných rodinnými, príbuzenskými a finančnými zväzkami. Jednalo sa najmä o rodiny Havlovcov, Dienstbierovcov, Šabatovcov, Němcovcov, Paloušovcov, Marvanovcov, Hromádkovcov, Rumlovcov, Šternovcov…. Okamžite po „Nežnej revolúcii“ tieto rodiny a ich priatelia zaujali pozície v najvyšších štátnych, diplomatických a hospodárskych funkciách štátu. Celá skupina osôb bola pre túto pozíciu odsúhlasená orgánmi ZSSR, USA a Izraela prostredníctvom ich ŠTB, KGB, CIA  a MOSADu.
Zriedkavé odsudzovanie a väznenie členov Charty 77 sa stávalo jednoduchým spôsobom pre obrovskú medzinárodnú propagačnú kampaň, ktorú viedli zahraničné spravodajské služby najmä prostredníctvom vysielačiek „slobody“. Obyvatelia Československa sa takýmto spôsobom zoznamovali s ľuďmi, o ktorých by v prípade absencie takejto reklamy, v novembri 1989 nevedeli absolútne nič. Účelová organizovaná reklama a propaganda z nich urobila hrdinov, mučeníkov, veľkých spisovateľov, mysliteľov, politikov a demokracii oddaných štátnikov.

Samotné riadenie Charty 77 bolo nanajvýš komplikované, pretože muselo zabezpečiť kontrolu tak zo strany USA ako aj KGB. Hlavnou riadiacou osobou v ČSSR od roku 1987 bol vedúci 13. oddelenia ÚV KSČ Rudolf Hegenbart, ktorý sa priamo podieľal na príprave prevratu.
Deň 17. november 1989 bol vybratý ako najvhodnejší termín, pretože medzinárodný sviatok študentstva zaručoval medzinárodnú odozvu. Zároveň dátum zaručoval, že celá udalosť prebehne pred schôdzkou Gorbačov – Bush na Malte, kde mali mocnosti prerokovať ďalší postup pri riadení zjednotenia Nemecka, ktoré malo jednoznačne mať dopad aj na politický vývoj v Československu.
Príprava manifestácie na rokovaní Pražskej vysokoškolskej rady bola zmanipulovaná aj vďaka účasti Vasiľa Mohoritu. Na základe toho prevažne neupozornení študenti vpochodovali  do vopred pripravenej pasce. Dve hodiny pred príchodom sprievodu na Národnú triedu bola zastavená premávka električiek v oboch smeroch a Národná trieda bola úplne vyprataná (vyľudnená). Pohotovostné oddiely Národnej bezpečnosti boli v pohotovosti  na Mikulandskej a Konyiktskej ulici už tri hodiny pred príchodom sprievodu. Okolo jednej hodiny pred príchodom boli uzamknuté všetky domové brány domov od Perštýna až k Národnému divadlu.
Zásahová čata ÚRNA (Útvar rýchleho nasadenia), bola v treťom pohotovostnom slede (príslušníci boli doma na telefóne), dostala o 10:30 telefonický rozkaz vrátiť sa k útvaru (osem hodín pred nasadením), asi štyri hodiny pred začiatkom manifestácie na Vyšehrade. Po príchode k útvaru bola vyhlásená pohotovosť. Keď čata nastúpila v maskovacích uniformách a maskovacích čiapkach dostala rozkaz nasadiť si červené barety, ktoré sú súčasťou vychádzkovej uniformy. O 11:30 čatu previezli autobusom na Bartolomejskú ulicu na sústredenie. Od 13:45 prebehla inštruktáž trojicou dôstojníkov ŠTB v civile, zameraná na zákrok pri Národnom divadle, čo bolo   v čase, keď sa manifestácia vo vzdialenosti asi tri kilometre len začínala. Zásahovej čate na zväčšenom obraze podrobne vysvetlili uzáver pri Národnom divadle, vrátane nasadenia automobilu so zábranami. Čatu inštruovali, že dôstojníci ŠTB im budú ukazovať vytipované osoby v sprievode, ktoré budú  z davu vyťahovať a zadržiavať.
V popoludňajších hodinách v piatok 17. novembra 1989 Prahu opustilo kompletné vedenie Charty 77, vrátane svojich rodín.                                                                                      V hlavnom meste zotrval len Uhl, Benda, Němcová. V tom čase totiž existovalo vysoké nebezpečenstvo ich pozatýkania v prípade, ak by sa Hegenbartovi nepodarilo paralyzovať akcie a rozhodnutia väčšiny vedúcich ÚV KSČ a FMV, ktorí neboli so scenárom operácie zoznámení. Už v sobotu dopoludnia sa však všetky kľúčové osoby Charty 77 vrátili naspäť do Prahy. Vrátili sa na základe toho, že v do nedele  sa podarilo Hegenbartovi úplne odstrániť nebezpečenstvo zákroku Ľudových milícií, ktoré Jakeš, ako najvyšší predstaviteľ ÚV KSČ, mobilizoval. Hrozil ozbrojený konflikt, pretože Ľudové milície mali v tom čase 150 000 plne vyzbrojených a bojovo naladených príslušníkov.
Operácia si nekládla za cieľ len odstrániť Jakeša, ale zariadiť všeobecný  ústup komunistov na vopred pripravených pozíciách. Takmer v tom istom čase (po zatknutí Václava Havla) Hegenbart začal mobilizovať hercov a spevákov na podpisové akcie za jeho prepustenie. Všetci iniciátori boli komunisti. Manifestáciu a neskôr aj organizovanie študentstva riadili výlučne deti prominentných rodičov. 86% týchto študentov, organizátorov malo rodičov vo vysokých funkciách v KSČ, FMV, v diplomatických službách, v kategórii generálnych riaditeľov, vysokoškolských profesorov…. Študenti boli inštruovaní svojimi rodičmi, pričom už od januára 1989 boli vypracované heslá: „Nie sme ako oni!“, „Nechceme násilie!“… a formy ich zverejňovania a šírenia na demonštráciách tak, aby nedochádzalo k fyzickému napádaniu komunistov, čo bola jedna z podmienok dohody o odovzdaní moci. Záruku nad tým prevzali sami komunisti prostredníctvom študentov a OF (Občianskeho fóra).
Koncepcia samotného OF bola dohodnutá približne pol roka pred prevratom a schválil ju osobne Hegenbart. OF oficiálne vzniklo v nedeľu v podvečer a vyhlásil ho Havel v realistickom divadle. Poverení dôstojníci ŠTB na vyhlásenie OF zvážali svojimi súkromnými autami všetkých kľúčových predstaviteľov Charty 77. Uvoľnenie divadiel fingovaním protestných štrajkov organizovala ŠTB prostredníctvom svojich agentov medzi hercami a základnými organizáciami KSČ v divadlách.
Vedenie OF prevzali výhradne kľúčoví členovia Charty 77. Predpokladá sa, že na nasadenie v OF bolo uvoľnených približne 1 100 ľudí z novej databázy KGB.

V rámci dohôd o kontinuite moci komunistickej oligarchie bola činnosť OF od začiatku až k voľbám vedená k likvidácii akejkoľvek potenciálnej opozície, ktorá by mohla vzniknúť.                             
Z tohto dôvodu bolo v období február – apríl 1990 rozbité študentské hnutie a vyradené z akejkoľvek politickej konkurencie. Rôznymi kauzami a aférami boli postupne zdiskreditované KDÚ, Československá strana socialistická, Republikánska strana, Lidová strana a ďalšie.
V polovici roku 1988 bolo o príprave politického prevratu v Československu informovaných   12 ľudí z najvyššieho orgánu KSČ. V októbri 1989 sa tento počet zväčšil na približne 90 ľudí,    z ktorých väčšina nebola priamo členmi aparátu ÚV KSČ. Úplná väčšina členov KSČ bola prevratom a stratou svojej moci prekvapená a označila postup svojho vedenia za zradu.
V decembri 1989 boli všetci rozhodujúci funkcionári KSČ, armády, Ľudových milícií a FMV presne informovaní o tom, že udalosti predstavujú len taktickú formu zmien, inou formou v krátkom čase neuskutočniteľných.  Latentná pohotovosť všetkých týchto zložiek vrátane armády bola udržiavaná do marca 1990, kedy bola dojednaná zákonná nepostihnuteľnosť zákonom číslo 15/90 z 23.1.1990, ktorý zaručoval KSČ verejnú právnu ochranu, garantovanú novou vládou.
Priebeh „Nežnej revolúcie“ bol jednoznačne vynikajúco pripravený.
Priehľadnosť celej akcie mala v očiach verejnosti zastrieť fáma o nevydarenom puči ŠTB, ktorý v kritickom bode zlyhal   a ktorý využili demokraticky zmýšľajúce sily v prospech „nežnej revolúcie“. Je nepopierateľné, že keby Sovietsky zväz neodmietol akúkoľvek podporu k žiadnej „nežnej“ ani inej revolúcii by nikdy nedošlo. Negatívne pôsobí skutočnosť, že ešte aj v súčasnosti žiaden z oficiálnych politikov Slovenska a Česka verejne nepriznal celú pravdu o „Nežnej revolúcii“ a 17. november 1989 sa stále oslavuje ako symbol študentskej revolúcie. Správa Komisie Federálneho zhromaždenia Československej republiky zameranej na vyšetrenie udalostí zo 17. novembra 1989 sa stala utajenou a nikdy nebola uverejnená. Dôsledky vyšetrovania sa premietli do odsúdenia niekoľkých bezvýznamných policajtov na niekoľkomesačné alebo podmienečné tresty, pretože vyšetrovanie bolo zamerané len na násilnosti na Národnej triede a zámerne sa vyhýbalo politickému pozadiu prevratu. Všetky najdôležitejšie materiály týkajúce sa Charty 77   a ďalších prominentov, boli z FMV (Federálne ministerstvo vnútra) odstránené ešte pred 17.11.1989, zvyšok (vyše 15 tisíc osobných zväzkov ŠTB) bol zlikvidovaný v priebehu februára a marca 1990. V tejto súvislosti podivuhodne pôsobia aj záhadné samovraždy (plukovník Bečvář – 17. novembra vydal rozkaz nasadiť jednotky ÚRNA) či nehody potencionálnych odporcov (Alexander Dubček).
Zidealizovaná  revolúcia, ktorou by sa pýšil každý národ, každá krajina sveta,  je napriek všetkým  propagandistickým dezinformáciám na pokraji záujmu obyvateľstva ale aj politikov oboch nástupníckych krajín bývalého Československa. Súčasníci 17. novembra 1989 vedia napriek oficiálnej propagande svoje a možno aj preto dnešní študenti nevedia takmer nič o „veľkom víťazstve“ ich rovesníkov spred 20. rokov. Nik si predsa nedokáže spomenúť na udalosti, ktoré sa nikdy neudiali.
Čo dodať na záver. Je zrejmé, že tí ktorí sa nazývajú „víťazmi novembra 89″, nemajú záujem na tom, aby sa národ dozvedel celú pravdu o udalostiach prevratu. Osoby, ktoré prevrat riadili najlepšie vedia prečo je pre nich nevyhnutné tak úporne tajiť skutočnú pravdu o prípravách, o aktéroch príprav, o spolupráci spravodajských služieb, zahraničných sponzoroch, o skutočne sledovaných cieľoch a o tom, ako to celé nakoniec dopadlo.

Je zaujímavé, že po 20 rokoch nikomu a to ani Dzurindovmu SDKU, ani Fígeľovmu KDH a ani vládnemu Ficovmu SMERU nechýbajú výsledky vyšetrovacej komisie z
vyšetrovania novembrových udalostí roku 1989. Jedine, že by „povolané“ osoby tieto závery poznali….
S odstupom rokov môžeme skonštatovať, že spolupráca veľmocí a ich 
spravodajských služieb na prevratoch v Európe v roku 1989 bola vzorová. Hádky a nedorozumenia začali medzi nimi až vtedy, keď sa korisť začala deliť, odveký problém víťazov.

V rámci víťazstiev sa však vždy zákonite nachádzajú aj porazení. Otáznym ostáva, kedy si títo porazení uvedomia, že boli podvedení, oklamaní a obratí nielen o majetok, ale aj o dôstojnosť?

V poslednom období sa zdá, že nespokojnosť víťazov sa stupňuje. Žiadne víťazstvo totiž nikdy neuspokojí všetkých riadiacich / architektov. Jedným sa máli a druhí majú ešte hlad. Zdá sa, že táto pažravosť povedie k ďalším konfliktom. Kto tentoraz príde o majetok a dôstojnosť ukáže až čas. A možno sa až potom dozvieme pravdu aj o tom, ako a kým boli podvedené národy Československa v novembri 1989…

Je nesporné, že v skutočnosti 17. novembra 1989 bol uskutočnený plánovaný neoliberálny majetkový prevrat, keď sa vyspelý západný svet opäť dostal do krízy z nadvýroby a najväčšie nebezpečenstvo východného bloku, společenstvo štátov socialistickém sústavy dobiehalo  ich životnú úroveň a predčilo ich v sociálnych istotách po každej stránke.   Preto bolo nutné konkurenta zničiť.

Titulok NIFMV