SLOVENSKÝ OROL NA CYKLOPÚTI MILÁNO – LURDY

431

Milí priatelia, naša redaktorka a dopisovateľka Monika Školnová (na obr.) nám poslala svoj „palubný denník“ s množstvom fotografií z cyklopúte Miláno – Lurdy (27. júla – 5. augusta 2010).
Z jej pera sme minule priniesli podobnú reportáž z cyklopúte do Ríma. Takže tu sú jej zápisky z ďaľšej zaujímavej trasy do Lúrd, miesta zjavenia sa Panny Márie – Nepoškvrneného Počatia. (redakcia)
Ahojte, moji drahí 🙂
ako už zvyknem niekoľko rokov – posielam zážitky z našej cyklopúte so Slovenským orlom, resp. klubom Rišňovce. Pripájam link na fotky. Je ich tam veľa, pretože sú tam aj foto pre ostatných cyklistov… tak ak máte chuť na cestopis, nech sa páči…

Monika
22.7.2010 Rišňovce – nalodenie sa
Už za tmy sa pomaly schádzame pred rišňovským kostolom. Ako-tak sa spoznávame s rímskymi cyklopútnikmi v tme, s novými tvárami sa zoznámime neskôr. Po príchode všetkých potrebných dopravných prostriedkov: autobus, iveco, ford nakladáme vodu, hrnce, plynovú bombu a iné vecičky pre kuchyňu, potom batožinu, seba a môže sa vyraziť na ďalší zber do Leopoldova a do Bratislavy. Nakladali sme hadím spôsobom – z rúčky do rúčky – takže to aj efektne vyzeralo. Objavil sa tu i pán predseda Gálik. Prezradil, že má pripravené tričká a urobil zopár záberov.

23.7.2010 Miláno – prvé vylodenie sa
Cesta autobusom bola dlhá. Dnes sme už 4 krát dostali požehnanie. Najskôr v noci v BA, keď sme sa fotili v orolských tričkách a lúčili s p. Gálikom, ktorý sa chce sústrediť na sedempočetnícku púť v Močenku. Potom ešte niekoľkokrát počas cesty. Našťastie autobus bol relatívne prázdny, viacerí sme mohli sedieť v dvojke po jednom a dalo sa trochu vyspať v rôznych skrútených polohách. V Rakúsku sme sledovali časť trasy z púte BA-Rím, najmä prechod cez hranice na Tarvisio. Zaspomínali sme si i pri pohľade na kukuričné polia, ktoré pomaly začínali v Taliansku, na dramatickú etapu s mnohými toaletnými prestávkami. Koľká sentimentalita môže byť ukrytá v takej monotónnosti, ako sú lány kukurice 😀 Prijali nás v nejakej farnosti na okraji mesta. Je nás 29 cyklistov, 4 šoféri, tlmočníčka a ďalšie 3 ženy, ktoré sa budú starať predovšetkým o naše žalúdky. Veľmi milé od nich :). Spolu 37 ľudí. V pelotóne 6 žien (3 boli na púti BA-Rím a 3 máme nové), 23 mužov, z toho 1 kňaz. Celkom teda 10 žien a 27 mužov.
Keď sme sa prišli ubytovať, Alenka povedala: „Dievčatá spia hore a dole je batožina, teda chlapi.“ V miestnosti, ktorú pridelili na spanie ženám, je príšerne horúco. Asi vybehneme spať von alebo na chodbu. (Podarilo sa mi chytiť fajn flek v kaplnke na koberci, s výmenou vzduchu cez chodbu.)
Po svätej omši v miestnom kostolíku nás tunajší hosťujúci kňaz odprevadil na metro. Späť sme šli historickou električkou. Pri slávnom milánskom dóme sme trochu zmokli. Nejaká prehánka. Je to miesto kázania svätého Ambróza a obrátenia svätého Augustína. Pôsobil tu i svätý Karol Boromejský.
V noci fúkal vietor, našťastie ho to ráno prestalo baviť.

24.7.2010 Novi Ligure
Oddychujeme v nejakom parku. Na tejto ceste je veľa veci nejakých, pretože sa mi nechce zisťovať názvy, i tak by som si ich nezapamätala – takže nejaký park, nejaké mesto, nejaká farnosť,… Čakali sme na Roba, ktorý sa stratil s ivecom. Dnes sa stratil už druhý krát. Teda prvýkrát sa nám stratili obe autá. Prešli sme cca 115 km, podľa niektorých už možno 120 (ako sa komu podarilo tachometer nastaviť).

25.7.2010 Savona, time 01.00
Úvodná rovinatá etapa v závere prešla do horských priesmykov. Potešili sme sa, že sa pred horúcim slnkom ukryjeme v tieni lesa. Trochu teplotný šok nalodiť sa v chlade noci na Slovensku a vystúpiť do horúčavy Stredomoria. Chýbal mi postupný prechod z chladných etáp na horúce.
Podarilo sa nám zle odbočiť a vystúpať si do sedla. Ak dobre počítam, získala som pre ženy 9. priečku na tomto kopci. Bola tam svadba, ale koláče sme nedostali :(. Predtým sme sa posilnili na kavenkovej prestávke – zásoby z osvedčených slovenských pečivárni. Potom sme zjazdili naspäť a dali si chlieb a slaninu. Niektorí si chceli nadbehnúť a vybrali sa zlým smerom (Majka+Jožko a iní). Naháňať ich šiel Juraj Vidlička. Keď sme dosiahli ďalšie sedlo, prišiel za nami starší pán s otázkou. „Kam?“ Keď počul „Savona“, pozrel na hodinky, na oblohu,… po čele si nepoťukal, ale optimizmus nám to i tak nedodalo. Už vidieť more. Zjazdili sme dolu. Zotmelo sa. Monika a Majka dopredu, pretože majú predné svetlá. Cesta bola nepríjemná – tma + neznámo, ale sranda. Mapy sa pozerali s pesimizmom. Pri mori nejak zriedka píšu km. To som zažila aj vlani v Chorvátsku – je tam smer, ale nie vzdialenosť. Konečne sa objavilo „Savona 9“, za ďalšou zákrutou však „Savona 11“. Čakali sme „Savona 15“, našťastie už nebolo. Cesta bola popri plážach po pobreží a bolo rušno – sobota večer. Zaparkované autá väčšinou talianske, veľmi zriedka cudzie auto i na ceste.
Na jednej prestávke Peťo Chromík zahlásil: „Som slanší, ako to more. Už viem, prečo je more slané: lebo sa v ňom kúpu cyklisti.“ Strácali sme energiu a schopnosť koncentrovať sa. Zapnúť autopilota. Bolo ešte roztrhnuté lanko na prehadzovačke. Inak ok bez nehody. Chvála Pánovi. Na ceste nás vodiči celkom trpezlivo trpeli. Taliani nás prijali milo napriek neskorej polnočnej hodine. Odfotili si nás asi do farského (t.j.nejakého) časopisu. Dostali sme koláče, kroisanty, broskyne.
Nemám rada talianske zvyklosti mať hocikde na ceste dlažby s veľkými špárami. Zavše si spomeniem na Koloseum, pri ktorom sú aj niekoľkocentimetrové špáry, ako sme tam krúžili kvôli impozantným videozáberom a bolo čo robiť, aby človeku hlava neodletela od nárazov. Aspoň na cesťákoch 🙂

Savona, time 6:30
Takmer všetci ešte spia, čo je logické. Mám obrovské kruhy pod očami a nevládzem písať, čo je tiež logické. V noci som sa zobudila na to, že sa mi chce vracať. Po zmene polohy ležania to prešlo, asi slabý úpal.

Savona, time 6:55
Nočná sprcha bola studenšia, než predvčerajšia v Miláne. Super na osvieženie, len sa odhodlať pod ňu vliezť. Som hladná, ale ráno bude najskôr asi svätá omša, až potom raňajky. Inak super byť čistý a nezoškrabovať zo seba celodennú špinu. Prišlo mi práve trochu smiešne, že etapa by bola i tak pridlhá, vyše 200 km, a my sme si museli nadísť nejakých 20-30 km a to v slušnom dlhom stúpaní, i keď miernom. Popri plážach sme šli romanticky pri svetle mesiaca, spevu z akcií okolo pláží. Žilo to tam. Vyhýbať sa nahusto zaparkovaným autám, kde-tu sa otvorili dvere. Ibaže kto by si to pekné stíhal všímať pri vyhýbaní sa všetkému v doprave. Ešteže nás hostitelia čakali na okraji mesta. Potom ešte naháňačka za nimi po križovatkách.
Spali sme v železobetónovej telocvični. Je pekne monolitická s odtlačkami dosiek debnenia. Aj by som si ju sfotila, ale mobil sa mi nabíja v kúpeľni. Stále sa tu neprejavuje život. Vstali len Alenka, Elenka, Majka Koleníková a Monika (ja to totiž píšem). Chlapcov asi dosť spí vonku. Aj my ešte vylihujeme, veď kým sa dá…

Savona, time 7:05
Už sa tu ukázal duchovný otec Jozef.
Včera tiež mali svadbu Vierka ( PP) a vlado (ZA), ktorí boli s nami vlani v Medžu. Vlado bicyklom, Vierka busom, lebo sa neskoro dozvedela o výprave. Z posledných síl som im poslala sms s pozdravom aj od Martina – medžugorského i lurdského spolucyklopútnika, ktorý síce o tom nič nevie, že pozdravuje, ale nazdávam sa, že nebude mať nič proti.
Nanajvýš ak by ma zbil.
Tak sa mi tu zlievajú všetky moje doterajšie cyklovýpravy. Vedľa mňa spí Mirka, najďalekejšia východniarka z Lieskovca, kde som bola v r. 2007. Potom tu je asi polka ľudí z BA-Rím 2008, Maťo z BA-Medžu 2009. Lieskovec v okrese Humenné je rodná obec mojej mamy, ktorá bude rada, že som mala takú odtiaľ súputníčku. Ona pri predstavovaní hovorila, že je z HE, myslela som, že priamo z mesta. Keď povedala, že z dediny, myslela som na Lieskovec a že by to bola dosť veľká „náhoda“, keby je práve odtiaľ. A je. ( Doma: mama vraví, že určite sme aj príbuzné, hoci už vzdialené. Mama medzitým telefonovala na východ a pátrala, o koho ide.)

27.7.2010 Frejus
Nebolo kedy ani sily písať.
Zo Savony sme šli po pobreží. Deň pokánia:celý deň pri mori a nestíhali sme sa kúpať. Duchovný dnes na svätej omši pripomenul, že nám v jednom dvore dali vodu. T.j.šľachetné srdce – mladí by si mali okresávať srdce šľachetnosťou. Boli sme už asi 60 km bez vody, lebo sa nám nedarilo stretnúť s autom – t.j. s Robom. Zastali sme pri nejakom dome a zopár ľudí šlo pýtať vodu. Dali nám zo zásob, ktoré mali kúpené a ešte priniesli aj pri cestu, či ešte niekto chce. Etapa bola rovinatá, koniec do hôr. Vyšli sme aj kúsok pomimo hore-dole poblúdenie. Duchovný ešte v kázni poznamenal, že ten kopec, čo sme vyšli prvý deň navyše, bolo splnenie Jurajovej túžby Pánom Bohom. Juraj sa priznal, že túži po kopcoch. Deku sme mali dať Jurovi a nie Lukášovi, ktorý zle odbočil. Odvtedy sa ho ráno pýtame, akú ma túžbu. Spali sme u sestričiek benediktínok v Laghete – veľké pútnické miesto. História milostí začala opravou kaplnky a po posviacke sochy Panny Márie sa tam začali diať zázraky. V kaplnke bolo množstvo ďakovných tabuliek. U sestričiek sme mali (najmä dievčatá i niektorí chlapci) teplú vodu.
Ďalší deň sme vyrážali na kopce a zliezli do Monaka. Premávka bola hustá, úzke cesty. V parku pred kasínom sme odparkovali bicykle. Okamžite došli policajti. Dali nám 2-3 minúty na odfotenie a zmiznúť. Následne sme vyrazili na Nice. Na obed sme sa okúpali. Ako to už býva, Roba s autom a našimi plavkami nebolo. Povedali sme si základné pravidlo, že do iveca si nesmieme dávať žiadne podstatné veci. S Majkou sme otestovali dresy Slovenského orla na morskú vodu. Trasa bola rovinatá, na pobreží po cykloceste, potom do kopcov. V kopcoch som našla svoj 1.defekt na zadné na 476.km. Chlapci (asi Juraj, Marek a Palko?) mi vymenili rezervu. Potom sme v mestečkách trochu blúdili, najmä vo Frejus, kde sme hľadali ubytko. Prijal nás miestny kňaz pôvodom Poliak, o ktorom podrobnejšie píše otec Jozef vo svojom priebežnom cestopise :).
Večer i nasledujúci voľný deň sme trávili na pláži. Pozreli sme si trhy plné haluzných vecí ako sponky do vlasov z cukríkov, lietajúce svietiace vracajúce sa čosi, cikády na baterky,… Bol tam WC automat, v ktorom som si vyrobila slušný trapas. Keď vychádzala Mirka, poznamenala, že sa jej to otvorilo skôr, než chcela. Z toho som nejak usúdila, že sa to otvára samé. Skúšala som jednu z kľučiek, ale nešlo to. Tak som čakala a čakala. Už ma chytali pocity klaustrofóbie, keď som skúsila druhú kľučku a bola som von. „Ty si tam čo toľko robila…“ No trapas, vysvetľovať… Keď sme došli z pláže Paco (originál Paco I.) ma vítal: „Ty vieš, že máš defekt?“ Vygúlila som oči: „Čože?“ Takže pravdepodobne na 490. km, opäť zadné. Vymenila som s pomocou Roba a Kamila, Paco II. zalepil rezervu, druhú zalepil Kamil. Milí to ľudkovia.
Popoludní sme si pozreli historickú časť s Majkou, Robom, Pacom II, Peťom a Máriou tlmočníčkou. Mierne sme sa zatúlali, ale svätú omšu sme stihli.Večer bola adorácia v duchu Taizé a po nej sme spievali, kto čo chcel, pred Pánom.

28.7.2010 cesta z Frejus do Marseille
Z tohto dňa mám veľmi stručné heslovité poznámky, asi bol narvatý. Svätá omša bola niekedy okolo poludnia v neobývanej budove. Po nej nás prišiel dať do poriadku asi majiteľ. Povedali sme mu – teda tlmočníčka Mária– že o pár minút sme preč. Bol pokojný. Tomáš L. spadol nešťastne do kanála, oškrel si ruku a tuším i koleno. Kým mu rany zaschnú, trávil zvyšok cesty s Róbertom v ivecu. To Roba povzbudilo konečne okúsiť slastnú jazdu na bicykli. Sekali sme práve nejaké kopce. Obul si Tomášove tretry a nechal si vysvetliť, ako sa prehadzuje. Odfotila som si ich a povedala Tomášovi žartom, že je to naposledy, čo vidí svoj bicykel :). Začiatok nebol zlý, ale prišli opäť kopce a Robo si vraj povedal asi po 2 km, že ho bolia nohy.
Ubytko v Marseille nám dohodol poľský kňaz z Frejus a teda opäť sme boli takpovediac na poľskej pôde. Chceli sme si pozrieť prístav a pamiatky, ale bývali sme ďaleko. Duchovný navrhoval ruženec. Šoféri autobusu vyhlásili, že nás odvezú do mesta, ale až keď sa všetci pomodlíme ruženec. Pristali sme, ale vzápätí vysvitlo, že ide o bluf. Na čele s Erikou sme hľadali zastávku metra. To sa nám i podarilo ale pri vízii návratu okolo 2.00 a zajtrajšej 200 km etapy sme to viacerí vzdali. Nakoniec sa výprava zúžila na Eriku, Jana, Maťa a Ondra.
V tento pamätný deň praskla i struna na gitare. Kvôli poškodenému G-čku som pred púťou vymenila struny, ale preventívne som vzala i staré. Prasklo nové G a Juro nasadil miesto neho opäť staré obdraté G.

29.7.2010 Marseille-Bezirés
I ďalšie ubytovanie malo byť pod poľskou záštitou. Ubytovanie v Marseille bolo bližšie, než sa pôvodne plánovalo a Bezirés zase ďalej. Vyšla z toho cca 260 km etapa, ktorú sme však mali skončiť autobusom. Bol to ťažký deň. Síce po rovine, ale za vetra spredu i zboku. Poprosili sme mužstvo, aby bicyklovali po náveternej strane. Veľa km išlo pred pelotónom auto asi 30 km/h a šlapali sme vo dvojiciach. Robo sa ukázal po 130 km cesty od začiatočného zamávania si ráno. Chvíľu sme šli peknou alejou s cestou v pozdĺžnom profile s veľmi príjemnými sklonmi a tak sme si s Majkou želali, aby to tak šlo až do cieľa. O chvíľu nasledovala štrková cesta, jamy, prach snáď cca 5 km. Pre cesťáky dosť záťaž. Dnes mal defekt Maťo, hoci má špeciálny plášť, čosi mu prerezalo dušu. Odmontoval to a bolo to ok.
Na konci etapy sme kývali „vláčiku“ na uliciach mestečka pri plážach. Urobili sme voziacim sa efektnú mexickú vlnu, začo nás obliali. Vláčik sa o chvíľu otočil, opäť vlna a tentokrát oblievame my – Labužník myslím :D. Niektorí sme si hovorilii, že zvyšných cca 50 km zvládneme a nechceme do busu. No Alenka bola tentokrát rázna: Všetci pôjdu autobusom, bez diskusie. Spravodlivé a múdre. No zápasili sme so vzdorom nakladajúc bicykle do iveca. Pri vystupovaní po rozospatí sa v autobuse a dosť dlhej ceste i takto Martin skonštatoval: „Precenili sme svoje sily.“

30.7.Beziers
Večerná sprcha – hadica s nástavcom na polievanie.
Po 206 km etape sme dostali opäť deň voľna. Ráno mal Róbert účes, ako keby prišiel z čarodejníckeho plesu. Majka Koleníková skonštatovala, že sa asi chystá na koncert AC-DC. Raňajky okolo obeda, pranie, či nekonečné čakanie na jednu z 3 nádob na pranie. Majka Koleníková oprala dresy asi celému pelotónu (mužom). Na Serignan Plage sme šli 7 na bicykloch, ostatní Fordom, alebo nešli vôbec. Voda mala 16 °C. Fúkal vietor od pevniny.
Ležiacim zavial vlasy pieskom, inak bol piesok hnaný vetrom na kožu ako akupunktúra. Našli sme veľa pekných mušlí. Bicykle sme zamkli 3 zámkami. Svoj kľúč som skryla do tašky, ktorý som potom poslala autom. Spomenula som si na to až pri opätovnom pohľade na zámky. Labužník a iní sa pokúšali sponkami odomknúť, no podarilo sa im zámok len dochrámať. Ondro navrhol spôsob, akým jeho kamošovi ukradli bicykel. Odmontoval sedlo, omotal zámok okolo rúry a točil, kým nepustil. Vykrútil ho asi do pol minúty.
Dnes bola spomienka na bl. Sestru Zdenku.
Večer sme mali svätú omšu a večeru. Bývali sme v priestoroch, kde sa stretávajú skauti.Večer sa vrátili zo svetového stretnutia skautov. Čakali na stoly, na ktorých sme večerali. Asi nám to trvalo pridlho – vzdali čakanie a rozložili ďalšie stoly.
Miestny pán farár nám ukázal mesto. Viseli tam ozdoby ako u nás na Vianoce. Bude tam čoskoro čosi ako býčie zápasy, na čo sa mesto chystá a teší. V meste na námestíčku bolo kopec malých detí s mamičkami cca o 22.30 a hrali sa tam.

31.8.2010 z Beziers do neviem kam cez Carcassone
Robo ide od rána s nami. Chválime ho. Tak to má byť. Pozreli sme si stredovekú pevnosť a teraz jeme kdesi za mestom pod platanmi. Je tu veľa príjemných ciest s platanovými alejami. Máme prejdených takmer 90 km, čo je zatiaľ slušné. Na svätej omši otec Jožko hovoril, že máme byť verní pravde. Bolo evanjelium o smrti Jána Krstiteľa. Herodes chcel umlčať pravdu, ktorú hlásal Ján a ona vzápätí zaznela ešte výraznejšie z úst Ježiša.
Ráno spadol Ondro Marko ešte keď sme opúšťali mesto. Oškrel si ruku a odlomil čosi z riadítok, bez čoho sa však pri jazde zaobíde. Popoludní bolo veľa defektov, napríklad Lukáš – 2x, Erika, ja na 981. km. Na parkovisku som mala síce mäkké zadné koleso, ale po dofúkaní vydržalo asi 60 km do cieľa. Bola tam celkom malá dierka odhalená až vo vode. Inak som mala defekt na zadnom. Tentokrát mi vymenili zalepenú dušu Kamil s Jankom. V našej kuchyni na stene je veľký pavúk.
Miestni majú čosi ako hody. Sú tu kolotoče, rôzne atrakcie, zábava-tanec, alegorické vozy. Akční Francúzi nás asi nenechajú pospať. Zdá sa, že hore je všetko vrátane celkom malých detí. Ja som si bola zajazdiť na autách. Mirka našla odvahu sadnúť si na miesto spolujazdca. Nárazy boli na zlomené rebrá, ale zvládli sme to bez úrazu. Šoféri autobusu sa ma po jazde spýtali, či mám vodičák. 😀 Väčšina výpravy ostáva v meste-tancujú, či pozorujú a bavia sa. S Mirkou sme sa vrátili. Brána bola zamknutá. Napriek hlúčku Francúzoov na druhej strane ulice Mirka vyliezla na bránu a s menším podvihnutím preliezla. Prekvapila ma. S prichádzajúcim Tomášom a jeho pokynmi otvorila bránku i nám.

1.augusta 2010 St. Gaudens Majka kávičkárka a ranostajka ráno poznamenala, že ide spať, nech najskôr vstávajú tí, čo majú kolesá na stromoch… Na platanoch viseli dva rozmontované cesťáky, ďalej efektná reťaz so zviazaných predných kolies, dve prilby na nejakom kábli, ďalšie osamelé koleso na tráme krovu a inde a osamelý bicykel pod strechou,… Až fotografie ukázali na páchateľov. Čakali sme dnes náročnejšiu etapu. Mali sme v úvode asi 4 kopce, ale nie dlhé ani prudké. Zastihla nás letná prehánka s krúpami. Skryli sme sa v zastávke a pod strechami – kde sa dalo, hlavne čo najrýchlejšie. Niektorí pri bráne, ktorú domáci vzápätí otvorili a pozvali schovávajúcich sa ďalej. Ponúkli im čučoriedkový sirup. Potom sme mali obed. Dostali sme slaninu, salámu, syr a melóny. Chystali sme si sami, lebo modré auto sa ponáhľalo a čakali sme, kým uschne cesta. Pred cieľom sme trochu zmokli, zakempovali v peknom kempe (veľa spŕch, WC a tak…). Tu sme mali i svätú omšu. Večer sa vyčasilo. Hrajú sa karty, spí sa, niektorí šli do mesta, kde nič nenašli – mŕtve mesto v nedeľu. Bolo takmer všetko zavreté, i bary+reštaurácie, alebo tam možno žiadne neboli. Ale asi boli. Našli sme iba malú pizzériu s predajom 3 veľkostí (malostí) pízz od cca 5€ pri okienku (žiadne sedenie, len 1 plastový stôl.) a jednu predajňu tabaku, kde sme si kúpili cukríky: Robo+Martin (Ekonóm) pelendrekové, ktoré mi nechutili a ja karamelové v čokoláde, mňam.
Zajtra máme poslednú 8. etapu, cca 75 km a vstávame o 7.00h (doteraz pred etapami až na výnimky vstávanie o 6.00h).

2.august 2010 St.Gaudens-Lourdes, predsa len cca 90 km
Aj v pondelok bolo podľa našich zásobáriek, čo sa o nás s láskou starajú celé dni, zavretých veľa obchodov.
Dnes sme sa konečne dostali trošku do hôr-Pyrenejí. Sú krásne. Čo do pozerania najkrajší deň podľa viacerých opýtaných. Bol asi len 1 defekt (Tomáš-architekt.) Najkratšia trasa, no ťažká v tom, že mrholilo a chvíľami i pršalo. Ráno sme čakali na miernejší dážď a tak sme dali svätú omšu. Najsilnejší dážď cestou sme prečkali v ivecu pri koštovaní sladkostí z Lídla a v prístrešku pre nákupné vozíky, ktorý bol prepojený otvoreným kufrom s našim-Kamilovým Fordom.
Teda na poslednej etape nás Pán Boh trošku preskúšal i obdaril milosťami. Niektorí navrhovali ísť autobusom, niektorí by si nedali posledné km – hoci znáročnené. Bolo veselo. Robovi sme v ivecu nadelili balíček sladkostí, pomodlili sme sa s otcom Jožkom desiatok za lepšie počasie a naozaj sa zlepšilo.
Dominika si zabudla zhodiť gelový návlek zo sedla a tak šla posledných 20 km v mokrom. V Lurdoch sme odoslali sms-ky a mms-ky domov (Ja asi 40 sms a zo 5 mms, brzdilo ma číslo Laca Č.-ahoj Laco, na ktorého číslo mi nešlo odoslať sms-ku.) Volali sme aj s predsedom p. Ing. Gálikom, ktorý nám zablahoželal. Jožko vyfasoval od chlapcov hobla. Pomodlili sme sa a poďakovali pri Massabielskej jaskyni – na mieste zjavení. Inak s bicyklami sa tam nesmie – museli sme ich odstaviť na začiatku areálu.
Pri hľadaní ubytka niektorí chlapci zle odbočili a nedá mi nespomenúť, že ich nasledovalo i biele iveco. Po čase sa našli – keď uvideli už ďalšiu dedinu, otočili to a prišli :). Spíme na posteliach! Moja strašne vŕzga 🙂 Veľa spŕch i WC=luxus. (V Beziers sme mali len 1 WC a to spôsobilo snáď 2-hodinový posun štartu.) Sme v bunkách – kontajneroch po 4 a máme tam umývadlo. Pri večeri sme tunajším poľským sestričkám pošliapali okrasný záhon. Hádam nám to odpustia. Papali sme rezancovú sáčkovú a cestoviny s rajčinovou omáčkou. Mala byť i adorácia, ale sme dlho vybaľovali, sprchovali sa a jedli, že sme nestihli 🙁 Ešte sa vonku debatuje. Ja idem bu a lúčim sa do zajtra 🙂 🙂

3.august Lourdes
Fú, dopísala som 10 pohľadníc, idem ešte naškriabať pár poznámok.
Ráno sme raňajkovali vonku, kde sú lavičky a oltár na sv. Omšu a socha Jána Pavla II. Je tam výhľad na baziliku i na panorámu hôr. Nádhera.
Svätá omša bola v tunajšej kaplnke. Peťo Ch. Spieval „Aj keby nekvitol fík“ ako darček pre Alenku dá sa povedať. Vyfasoval za to zopár boštekov, t.j. Oplatilo sa. Ivecom dolu ako utečenci. Čakáme, že sa otvoria dvere a budeme…na Ukrajine. Potom sme si pozreli Baziliku Pia X. s výkladom o.Jozefa o svätcoch na obrazoch zavesených po obvode. Pozreli sme si i 3 chrámy nad sebou nad Massabielskou jaskyňou. V okolí chodili hore-dole dobrovoľníci ťahajúci vozíky s chorými neraz mladšími od seba. Potom voľný rozchod – kupovali sa darčeky domov. Zatúlala som sa v uličkách, takže som zmeškala spoločnú krížovú cestu 🙁
Krížová cesta je veľmi pekná – zo sôch v životnej či nadživotnej veľkosti. (Nech popíše niekto, kto ju videl, ja nieeeeeeeeeeeeeeeee, juj.) Stretla som Poliakov, ktorí sa stratili a hľadali baziliku, potom sme hľadali spolu. Myslím si, že nechápali, že som zo Slovenska, ale zo Slovinska. Našli sme na chodníku modrú čiaru, ktorá každého bezpečne privedie k
Bazilike (samozrejme, ak ju sledujete správnym smerom.) Je to zrejme pozostatok z jubilea – t.j. Zo 150 výročia, kedy tu bol Svätý Otec. Cestou do iveca som odbehla kúpiť cukríky a keďže auto už bolo fuč, skúsila som trafiť na ubytko. Podarilo sa. Poľská sestrička mi prezradila, že zajtra nás striedajú pútnici z okolia Nitry.
Večeru sme po polievke prerušili a zašli na sviečkový sprievod s modlitbou posvätného ruženca o 21.00h. Potom sme dopapali mäsko so zemiakmi a opäť spať.

5.8. 2010 v autobuse Lourdes-Ars
Včera ráno sme mali sv. Omšu v Bazilike, v strednom kostolíku. Potom bol voľný program. Niektorí navštívili kúpele, ostatní neviem. Vrátili sme sa na ubytko, ale nie všetci. My sme nemali kľúč, lebo som ho dala Mirke a ona ostávala v meste a tak som zháňala u sestričiek náhradný kľúč. Našťastie mali, lebo Janči už naháňal…
4 sme sa rozhodli, že si ešte zabicyklujeme na Tourmalet, nadmorská výška 2115 m, stúpanie dlhé asi 22 km 8,5-10 %. Každý kilometer je tabuľka s nadmorskou výškou, celková výška, zostatok km a priemerné stúpanie na úseku. Námaha, ale nádherné výhľady. Je to časť etapy, ktorá sa jazdí na Tour de France. Cestou som sa modlila ruženec. Napriek dlhému času som zvládla cestou hore len 4 desiatky, ktoré mohli mať po 8-17 zdravasov – asi niečo v štýle ruženca, čo videl Tomáš na trhoch na pláži akurát že miesto Backhama Armstrong, hehe.
Sem-tam sme i predbehli cyklistov, nás asi dvaja. Janko-zberač si konečne v 9.nastavovanej etape vychutnal pozíciu na čele pelotónu. S Tomášou-Skautom šlapali rýchlejšie. Ja s Maťom-Ekonómom pomalšie a zavše sme fotili, väčšinou Maťo. Počasie nám prialo, alebo skôr Pán Boh nám prial počasím: mierne zamračené bez dažďa a hore priaznivo-slniečko, výhľady… Maťo navrhol, že vyjdeme naraz, ale ja som trvala na tom, aby šiel napred, že mám prvú priečku v ženskej kategórii. Pofotili sme sa, Janko poslal pohľadnice.
Podľa mňa vôbec poslal najviac pohľadníc zo všetkých účastníkov cyklopúte. Maťo si kúpil šatku, Tomáš plyšáka, ja dres, na ktorý mi však Janči požičal. Všetko s emblémom Tourmalet. Zjazd – výborná cesta, dlhé klesanie – dve kravy v strede nášho pruhu. Kráv a oviec tam bolo plno a na ceste to bolo i cítiť. Ale je to znesiteľné 🙂 Vyrazili sme cca 10:05, na kopci o 14:00, cca 2 h stúpania, o 15:00 zjazd, v Lurdoch o 17:00. 11 km pred Lurdami sme sa dostali na začiatok cesty pre motorové vozidlá. Šoféri na nás nie vľúdne kývali, aby sme to neskúšali. V tom Pán Boh poslal 2 nemeckých cyklistov. Prišli k nám, otočili bicykle a zaviedli nás na cestu i pre cyklistov, ktorú sme nemali v mape. Výborná cesta niekde s úplne novým asfaltovým krytom. Potiahli nás až do Lúrd. Potom sme pomali predchádzali autá.
Janko vytasil mobil, pozrel na hodiny a spokojne skonštatoval: „pred piatou v Lurdoch“, a ťukol baranom do zadného svetla Chevroletu, rozbil ho a trošku ťukol i nárazník či čo to je. V aute bolo asi 8 Indov, ktorí si auto požičali v Paríži v požičovni. Volal najskôr do poisťovne na Slovensko, potom Lukáša, pani Šimorovú+ tlmočníčku z francúzštiny i Eriku angličtinárku a napokon i políciu. Policajti prišli 3 (medzitým sa zopár Indov „vyparilo“), ale keď ich zavolali k ďalšej nehode, museli tam z as ísť všetci 3. Alenka Šimorová prišla s úsmevom, spokojná, že sme všetci v poriadku. Spísala sa zápisnica a Janči ju šiel odniesť na policajnú stanicu. Takže sme sa po príchode na ubytko sfotili „po“ iba 3.
Nasledovalo obaľovanie bicyklov a nakladanie v poradí podľa miesta vyloženia: BA, Leopoldov, Rišňovce, teda presne naopak, aby som bola čo najpresnejšia. Niektorí s o. Jožkom ešte raz šli na sviečkový sprievod napriek dažďu. Majka, Dominika, Jožko, Mirka a ja sme dali prednosť pokojnej a suchej atmosfére miestnej kaplnky, kde sme samozrejme takmer zaspali.
Dnes ráno a v noci sme cestovali autobusom do Arsu. Tu sme mali o 12.45 svätú omšu, ktorú som takmer zmeškala. Prezreli sme si kaplnku, v ktorej sa nachádza relikviár so srdcom svätého kňaza Jána. Pomodlili sme sa za našich kňazov i poďakovali za nich.
Ešte pred tým všetkým sme si so záujmom prezreli WC, ktorých bolo dostatok a boli zdarma ako i v Lurdoch. Janko videl poštu – svoj obľúbený cieľ, pridala som sa konečne odoslať pohľadnice vypísané v Lurdoch. Chcela som platiť 100 € bankovkou, úradníčka na pošte si vypýtala drobnejšie. Aj v obchode mi sestrička vydávala síce s veselým ale prekvapivým výrazom z tejto bankovky. Ak pôjdete do Arsu, radšej si pred tým rozmeňte peniaze…
Odbehla som do Baziliky, kde sa uchováva telo Jána. To je snáď prvýkrát, čo som v nejakom kostole zažila počtom prevahu mužov. Boli tam kňazi, klerici a aj mladíci modliaci sa asi za povolanie.
Potom sme si pozreli faru i so zariadením, s oblečením Jána Vianneya a jeho knižnicu. Dala som Majke a Robovi spevníky a s gitarou som šla do kaplnky srdca v pokoji sa pomodliť. Keď som sa vrátila, nikde nikoho- pozriem na hodinky: 12:44. Svätá omša mala byť o 12:45. Otec Jozef s miništrantom Jurajom už vychádzali. Rýchlo som vytiahla gitarku a spustili sme Dni Eliáša. Ešteže Robo+Majka vybrali čosi. Robo spieval žalm, za čo získal pochvalu. Potom sme spievali piesne, ktoré buď vedel len Robo, alebo len Majka+Tomáš a veľmi sa nám nedarilo. Ale ostatní to zniesli, asi si už zvykli. Kúpili sme ešte zopár darčekov a presunuli sa do Taizé.
Sem sa mnohým nechcelo, pretože túžba po domove silnela. V niektorých ešte túžba po pláži – ostala nenaplnená. Niektorí stavajú stany, niektorí sa odhodlali spať len-tak v spacákoch a niektorí- väčšinou dievčatá – v autobuse. Mirka si dala horúcu čokoládu a vraví, že je fajná. Okrem toho je aj fairtrade. Chalanom som požičala nožík-rybičku, na ktorom je vývrtka (dôležitý artikel). Boli sme na modlitbe bratov v Taizé. Poznala som len 1 pieseň.
Absolvovali sme aj spoločnú večeru, na druhý deň raňajky a obed s účastníkmi, ktorých je tu veľa. UPC-BA gastrotím (Majka+Tomáš) sa inšpiroval spôsobom výdaja stravy. (Podávaným jedlom však vraj nie.) Našich večer našiel nejaký Slovák Daniel, ktorý tu je celý rok a keby niečo, vraj sa máme na neho obrátiť.
Zistila som, že môj krásny dres z Tourmalet je mi trochu malý :(, ale dá sa to prežiť.

Záver:
Ostávalo asi 24 hodín v autobuse. Na hraniciach s Talianskom sme prechádzali tunelom pod Mt Blancom. Odfotili sme si kopec i ľadovec, ale len z autobusu. Nedočkavo sme očakávali zastávku s možnosťou odskočiť si na WC. Pod horami na parkovisku pri kamiónoch sme mali poslednú svätú omšu zo sviatku Premenenia Pána.
V sobotu popoludní sme dorazili, v BA sme natočili zopár rozhovorov s pánom Gálikom, pomaly sa lúčili s odchádzajúcimi.
Mirku čakala z Leopoldova ešte dlhá cesta vlakom na východ, niektorých trochu kratšia niektorí už boli doma, niektorí ešte autami…
Mne vzali veci Robo s Tomášom, ale keďže Tomášove auto by už neabsorbovalo ďalší bicykel, prešla som si posledných vyše 60 km ešte na bicykli a okolo 17:30 som dorazila domov po 1400 km.
Konečne som to všetko dopísala, už sa mi fakt nechce…

Monika Školnová