POZNÁMKA: Zomrel niekto významný! Ale – a kto to vlastne bol..?

249

O našich velikánoch  buď nevieme kde sú vôbec pochovaní, alebo ich vôbec nepoznáme.  Prečo?   Poznáme Adelu Banášovú,  Matoviča,   Noru Mojsejovú,  nejakého Čigi-čigiho, ktorý  skôr pľuje ako rapuje,  a pri ktorom tínedžerky padali do bezseba,  poznáme možno aj Igora Mrkvičku, ktorý – aby zaujal – sa vyzlečie na plnom námestí,  poznáme  každého, kto sa objaví s dnešných sprepadených médiách.

Ale nepoznáme ľudí, ktorí dlho, ticho a poctivo bojovali, obetovali sa, ktorí mohli byť vzorom a príkladom pre naše neustále skazenejšie generácie, ale ktorí  tak isto potichu a nepoznaní umierajú a napokon odídu.

Potom sa – čuduj sa svete – zodvíha oslavná vlna práve od tých, ktorí o nich za života tvrdohlavo mlčia. …  Píšu sa ódy, zrazu sa z človeka, ktorý skromne a ticho žil, robí akási verejná ikona,   ale len v deň pohrebu.  Aby sa nad jeho rakvou odfotografovali tí, ktorí ho  za života  absolútne prehliadali.  A predstavuje sa svetu – že tu niekto taký a taký – vôbec bol. Prečo?  Títo mŕtvi ľudia už totiž nič nepovedia, aj keď by práve pri ich pohreboch  mali na to najväčšiu šancu. Možno by prehlásili to, čo by sa dnešným „vládcom“  vôbec nehodilo.

Týka sa to aj Vlada Jukla.  On sa nehrabal za ministra, poslanca, neskupoval pozemky, nazakladal strany a firmy, nehrnul sa za okrúhle stoly a do modly týchto čias – popularity. Ale dosiahol určite to najpodstatnejšie:  Je v Nebi.   O tom a inom  hovorí aj poznámka Antona Čulena, predsedu združenia Aliancia za nedeľu:

**********************************************************************************

Odišiel generál podzemnej Cirkvi a veľký bojovník za dodržiavanie základných ľudských práv a náboženskej slobody, ktorý velil ešte aj vo výslužbe.

V núdzi poznáš priateľa. Týmito slovami ma už niekoľko rokov vítal Vladko Jukl vždy, keď som sa objavil vo dverách jeho bytu, aby som mu pomohol s nejakou drobnou opravou, alebo zabehol niečo nakúpiť. Pani Marienka, ktorá sa vzorne o neho starala a bola na jeho potreby mimoriadne všímavá, nám potom uvarila čaj, alebo kávu a pritom sme spoločne aj s Vladkom, vášnivo diskutovali o vzrastajúcom prenasledovaní kresťanov vo svete, zlej sociálnej situácii mnohých občanov Slovenska, problémoch veriacich laikov na Slovensku, súčasnej politickej situácii a o problémoch v Cirkvi. Boli to témy, ktoré ho rovnako, ako Silva, vždy zaujímali a pokúšali sme sa ich spoločne analyzovať a pripraviť sa na to, aby sme ich vedeli s odvahou v praxi aj riešiť.

Vladko aj Silvo sa ani v tomto pokročilom veku a za cenu obetí, a nepochopenia z vlastných radov, nebáli odvážne postaviť do otvorenej konfrontácie a na obhajobu radikálnych požiadaviek Kristovho evanjelia. Nikdy neoddeľovali vieru od praktického života. To, čo hlásali, dosvedčovali aj svojimi skutkami, hoci aj za cenu utrpenia. Tak sme ich poznali z obdobia totality a takto som ich poznal aj v tomto období tzv. demokracie, lebo veľmi dobre vedeli, že viera bez skutkov by bola mŕtva.

Svedčí o tom aj naše spoločné Vyhlásenie z februára 2004 na kresťansky orientovaných politikov k zlej sociálnej situácii občanov Slovenska, aby v legislatívnom programe vládya NRSR dôraznejšie presadzovali sociálnu náuku cirkvi, po ktorom sa im ušlo, pre mňa z nepochopiteľných dôvodov, veľa kritiky od adresátov spomínaného vyhlásenia. Chceli sme ním vyslať do spoločnosti signál, že kresťanské od sociálneho oddeľovať nemôžme.

Dodržiavanie základných ľudských práv a náboženskej slobody, medzi ktoré patrí aj výhrada svedomia, považovali obaja za najdôležitejší predpoklad pre dôstojný život každého človeka v demokratickej spoločnosti. Na tento dôležitý detail by sme preto nemali zabúdať, tak, ako sa to stalo napríklad pri odovzdávaní ceny Jána Langoša Vladkovi a Silvovi v decembri roku 2010..

Vštepovali nám, že potláčanie práva na slobodu svedomia, ktorú máme od Boha, povedie skôr, či neskôr k vzniku novej totality.

Keď sa v roku 2006 zodvihla veľká vlna odporu aj “z vlastných radov” proti odovzdaniu petície za Výhradu svedomia do NRSR, ktorú Cirkev podporovala, zvolali sme stretnutie u Silva. Tu mi po krátkej porade Vladko, ako generál jednoznačne oznámil: “Choďte, dajte to tam a bojujte aj za nás”! (Rovnaký názor mal aj nebohý otec biskupMons. R. Baláž aniektorí ďalší biskupi, čo potvrdil na audiencii aj arc. Mons. S. Zvolenský, ktorý na jar v roku 2008 prijal členov petičného výboru – P. Martinického, A. Seleckého a moju osobu a poďakoval nám za odovzdanie petície o Výhrade svedomia do NRSR). A my sme išli a jeho rozkaz sme aj vtedy splnili, hoci aj za cenu toho, že tak, ako Vladko a Silvo sme i my skončili na “akomsi idexe nežiaducich osôb”. Aj na to som myslel v piatok doobeda, keď sme sa so Silvom Krčmérym modlili za pokoj a spásu Vladkovej duše.

Dnes už Vladko nie je medzi nami a jeho meno v týchto dňoch skloňujú mnohí a vo všetkých pádoch. Jedna pani v tejto súvislosti uviedla, že z toho nadobúda dojem, “ako keby bolo meno viacej ako osoba, ktorá ho nosila”. Nielen Vladko, ale aj Silvo a otec kardinál Ján Korec sú veľké postavy našich novodobých dejín a veľkí bojovníci za dodržiavanie základných ľudských práv a náboženskej slobody, ktorých by sme si mali vážiť.

Pravda je ale taká, že keď som sa v posledných dňoch spýtal detí na základných školách ale i študentov na strednej škole, či im meno Vladimír Jukl niečo hovorí, tak som zistil, že o ňom absolútne nič nevedia. Nemožno im ale nič vyčítať, keď sa napríklad aj do nových učebníc náboženskej výchovy pre siedmakov ako “väzni svedomia” viacej hodili pre nás vzdialená, Milada Horáková a Irina Ratušínska, ako nám blízky, generál podzemnej cirkvi Vladimír Jukl.

Poslednú akciu, ktorú Vladko ešte stihol podporiť je “Pochod za voľnú nedeľu bez práce a tradičnú rodinu”, ktorý sa bude konať už túto nedeľu 13. 5. 2012 . Verím, že teraz nenechá na oplátku Vladko v núdzi mňa a “z neba tento náš pochod podporí”. Vladko, nech Vás Všemohúci Boh vovedie do svojho nebeského kráľovstva.

A. Čulen

 Vladimír JUKL bude mať pohreb dňa 8. mája 2012, 0 12.00 v Dóme sv. Martina v Bratislave