Aktuálne: Sviatok Božieho Tela, 19. jún 2014

501

Benedikt XVI. v r. 2010 hovoril o sv. Juliane z Liège, ktorej Cirkev vďačí za slávnosť Božieho Tela. Benedikt pripomenul: „Mali by sme vo svätostánku prítomného Pána často navštevovať!“

Vatikán, 19.6.2014 (kath.net) 750 rokov slávnosti Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi – Cirkev vďačí za „jednu z najdôležitejších liturgických slávností“  sv. Juliane z Liège. Pápež Benedikt XVI. postavil túto augustiniánku (* okolo 1192; † 5. apríl 1258) do centra svojej katechézy na generálnej audiencii 17. októbra 2010.

kath.net dokumentuje katechézu pápeža Benedikta XVI.:Milí bratia a sestry! Aj dnešné predpoludnie by som chcel predstaviť postavu ženy, ktorá je málo známa, ktorej je však Cirkev zaviazaná veľkou  vďakou, nielen pre svätosť jej života, ale aj preto, že svojou veľkou horlivosťou duše prispela k zavedeniu jednej z najdôležitejších slávností roka – Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi. Je to sv. Juliana z Cornillonu, známa aj ako sv. Juliana z Liège. Máme niekoľko údajov z jej života, ktoré zrejme spísal istý klerik a máme aj svedectvá osôb, ktoré ju poznali.

papez.Juliana sa narodila medzi r. 1191 a 1192 pri Liège, v Belgicku. Je dôležité zdôrazniť toto miesto, pretože v tom čase bola Diecéza Liège pravým »eucharistickým večeradlom«. Pred Julianou tam renomovaní teológovia vysvetľovali výnimočnú hodnotu sviatosti Eucharistie a v Liège boli skupiny žien, ktoré sa veľkodušne venovali uctievaniu Eucharistie a horlivému prijímaniu najsvätejšej Eucharistie. Pod vedením príkladných kňazov žili v spoločenstve, venovali sa modlitbe a skutkom lásky k blížnemu.

Keď Juliana vo veku 5 rokov osirela, so sestrou Agnešou ju zverili augustiniánkam v kláštore s nemocnicou pre malomocných Mont-Cornillon. Vychovávala ju sestra Sapientia, ktorá napomáhala jej duchovné dozrievanie, až kým Juliana sama prijala rehoľné rúcho a stala augustiniánkou. Nadobudla pozoruhodné vzdelanie a čítala dokonca diela cirkevných otcov v latinčine, najmä sv. Augustína a sv. Bernharda. Okrem bystrej inteligencie prejavovala zvláštny sklon ku kontemplácii. Mala hlboký zmysel pre prítomnosť Krista, ktorú zakúšala tak, že sviatosť Eucharistie žila mimoriadne hlbokým spôsobom a často meditovala Ježišove slová: »A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta (Mt 28,20).

Vo veku 16 rokov mala po prvý raz víziu, ktorá sa neskôr pri eucharistickej poklone viackrát opakovala:

Ukázal sa jej mesiac v plnom lesku prerušený temným pásom. Pán jej dal pochopiť význam tohto zjavenia. Mesiac symbolizoval život Cirkvi na zemi, temný pás však chýbanie liturgického sviatku, za ktorého zavedenie sa mala  Juliana aktívne zasadzovať: sviatku, pri ktorom by sa veriaci mohli klaňať Eucharistii, aby sa rozmnožila viera, napomáhalo cvičenie cností a uzmierovali zneuctenia Najsvätejšej sviatosti oltárnej.

Asi 20 rokov Juliana, ktorá sa stala predstavenou kláštora, toto zjavenie, ktoré napĺňalo jej srdce radosťou, uchovávala v tajnosti. Potom sa s tým zverila dvom zapáleným uctievačkám Eucharistie: bl. Eve, pustovníčke a Izabele, ktorá prišla k nej do kláštora Mont-Corillon.

Tieto tri ženy uzavreli istý druh »duchovného zväzku« s úsilím oslavovať Najsvätejšiu sviatosť oltárnu. Chceli zapojiť aj veľmi váženého kňaza, Jána z Lausanne, kanonika Kostola »Saint-Martin« v Liège a poprosili ho, aby sa opýtal teológov a klerikov na to, čo im ležalo na srdci. Odpovede boli pozitívne a povzbudzujúce.

To, čo sa stalo Juliane, sa u svätcov deje často: Aby dostali potvrdenie, že vnuknutie prichádza od Boha, je vždy potrebné ponoriť sa do modlitby, vedieť trpezlivo čakať, hľadať priateľstvo a konfrontáciu s inými dobrými dušami a všetko podriadiť úsudku Cirkvi. Po počiatočnom váhaní biskup v Liège, Robert von Thorote, návrh Juliany a jej spoločníčok prijal a po prvý raz zaviedol slávnosť Božieho Tela a Krvi vo svojej diecéze. Neskôr nasledovali jeho príklad iní biskupi a zriadili ho vo svojich zverených oblastiach.

Od svätcov však Pán často požaduje prekonať skúšky, aby ich viera rástla. Tak aj Juliana musela pretrpieť ostrý odpor zo strany kléru, ako aj predstaveného, ktorému kláštor podliehal. Juliana tak zo slobodnej vôle opustila kláštor Mont-Corillon s niekoľkými spoločníčkami a desať rokov od r. 1248 do r. 1258, bola hosťom v rôznych cisterciánskych kláštoroch. Všetkých povzbudzovala svojou pokorou, nikdy nekritizovala ani nekarhala protivníkov, ale naďalej horlivo šírila uctievanie Eucharistie. Zomrela v r. 1258 vo Fossela-Ville v Belgicku. V jej cele bola vystavená Najsvätejšia sviatosť oltárna a podľa jej životopiscov Juliana pri umieraní upreto hľadela s poslednou milujúcou horlivosťou na eucharistického Ježiša, ktorého neustále milovala, uctievala a klaňala sa mu.

Juliana-smPre zavedenie slávnosti Božieho Tela bol získaný aj Jacques Pantaléon z Troyes – sväticu spoznal ako arcidiakon v Liège. Keď sa potom stal pápežom Urbanom IV., v roku 1264 ustanovil slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi ako prikázaný sviatok pre všeobecnú Cirkev vo štvrtok po Turícach. V ustanovujúcej bule s názvom „Transiturus de hoc mundo“ (11. august 1264) poukázal pápež Urban veľmi zdržanlivo aj na Julianine mystické zážitky a potvrdil ich pravosť. Napísal:

»Aj keď sa Eucharistia slávi každý deň, tak ju chceme aspoň raz do roka úctivejšie a slávnostnejšie oslavovať. Iné veci totiž, ktoré si pripomíname, chápeme duchom a rozumom, neobsahujú ale preto jej reálnu prítomnosť. V tomto sviatostnom pamätnom slávení Krista je však Ježiš Kristus, aj keď v inej podobe, vo svojej vlastnej podstate u nás prítomný. Pretože predtým, než vystúpil do neba, povedal: »A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta (Mt 28,20).

Pápež chcel predchádzať dobrým príkladom a slávil slávnosť Božieho Tela v Orviete, meste, v ktorom vtedy sídlil. Na jeho nariadenie sa ešte stále v dóme v meste uchováva slávny korporál so stopami eucharistického zázraku, ktorý sa udial v r. 1263 v Bolsene:

Kňaz bol počas premenenia chleba a vína zasiahnutý silnými pochybnosťami o reálnej prítomnosti Kristovho Tela a Krvi vo sviatosti Eucharistie. Zázračným spôsobom začali preto z premenenej Hostie vytekať kvapky krvi. Týmto spôsobom sa potvrdilo to, čo naša viera vyznáva.

Pápež Urban IV. požiadal najväčšieho teológa histórie, sv. Tomáša Akvinského – ktorý sprevádzal pápeža a bol v Orviete – aby napísal texty liturgickej modlitby tohto veľkého sviatku. Tie sa v Cirkvi používajú aj dnes: majstrovské diela, v ktorých teológia a poézia splývajú. Sú to texty, ktoré rozochvejú srdce, aby prinášalo Najsvätejšej sviatosti oltárnej chválu a vďaku, zatiaľ čo rozum užasnuto preniká do tohto tajomstva a v Eucharistii spoznáva živú a pravú prítomnosť Ježiša, jeho obety lásky, ktorá nás zmieruje s Otcom a dáva nám spásu.

Po smrti Urbana IV. sa síce slávenie Božieho Tela obmedzilo na niektoré regióny Francúzska, Nemecka, Maďarska a severného Talianska, ale iný pápež,  Ján XXII., ho v r. 1317 zasa ustanovil pre celú Cirkev. Odvtedy sa nádherne rozvinul a u kresťanského ľudu je stále veľmi obľúbený. Chcel by som s radosťou upozorniť na to, že dnes badáme v Cirkvi »eucharistickú jar«: Koľkí ľudia pretrvávajú pred svätostánkom, aby s Ježišom viedli milujúci rozhovor! Je utešujúce vedieť, že nemálo skupín mladých nanovo objavilo, aké je pekné, klaňať sa Najsvätejšej sviatosti oltárnej. Myslím napríklad na eucharistickú poklonu v »Hyde Parku« v Londýne. Modlím sa, aby táto »eucharistická jar« sa stále viac šírila vo všetkých farnostiach a najmä v Belgicku, vlasti sv. Juliany. Ctihodný Boží služobník Ján Pavol II. v encyklike „Ecclesia de Eucharistia“ konštatoval: »Na mnohých miestach nachádza každodenná poklona Najsvätejšej sviatosti veľký priestor a tak sa stáva nevyčerpateľným prameňom svätosti. … atď. (E de E 10)

Keď si pripomíname sv. Julianu, chceme si obnoviť aj vieru v reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii. Kompendium katechizmu Katolíckej cirkvi nás učí: »Ježiš Kristus je v Eucharistii jedinečným a nezrovnateľným spôsobom prítomný: reálne, skutočne a vo svojej podstate, so svojím Telom a Krvou, so svojou dušou a svojím božstvom. V Eucharistii je teda celý Kristus, Boh a človek sviatostným spôsobom prítomný, to znamená v eucharistickej podobe chleba a vína« (282).

Milí priatelia, vernosť stretnutiu s eucharistickým Kristom pri nedeľnej svätej omši je podstatná pre našu cestu viery, ale mali by sme často navštevovať aj Pána prítomného vo svätostánku! Práve keď pozorujeme  premenenú Hostiu na poklone, priťahuje nás Pán k sebe, vťahuje nás do svojho tajomstva, aby nás premenil, ako premieňa chlieb a víno. Svätci neustále nachádzali v eucharistickom stretnutí silu, útechu a radosť. Slovami eucharistického hymnu „Adoro te devote“ Pánovi, ktorý je prítomný v Najsvätejšej sviatosti oltárnej stále znova hovoríme: »Ó daj, aby moja viera bola stále viac živá, urob moju nádej pevnou, urob moju lásku vernou!« Ďakujem. –zg-

Sv. Ján Pavol II.: Hľadal som vás