Milí priatelia, nedávno sme uviedli celovečerný film o mučeníkovi poľskej katolíckej Cirkvi počas pôsobenia opozičného hnutia Solidarita Jerzym Popieluszkovi. . Otvorenosť poľskej spoločnosti už vtedy ale docielila promptné zaistenie a odsúdenie jeho vrahov, napriek tomu, že sa jednalo o vysokopostavených dôstojníkov poľskej štátnej bezpečnosti.
Aj u nás sa udialo viacero vrážd kňazov. Sám si ich pamätám z konca 70-tych a potom v 80-tych rokoch. Dvoch som osobne poznal. Vdp. Jaroslava Rusnáka a Ing. Přemysla Coufala, (na obr.)u ktorého som mal tajne študovať. Stretol som sa s ním asi pol roka pred jeho smrťou. Dňa 24. februára 1981, ho našli vo vlastnom byte zavraždeného. V tzv. „podzemnej Cirkvi“ bol Ing. Přemysl Coufal považovaný za „šéfa“ – tak znelo jeho krycie meno.
http://www.ceskatelevize.cz/ivysilani/10267422798-prisne-tajne-vrazdy/410235100221039/?pl=-1–0
Prešiel komunizmus, a napokon aj 20 rokov „slobody“. A na Slovensku nielenže sa nenakrútil žiadny celovečerný film o niektorom z týchto mučeníkov, ale ani žiadna vražda sa nevyšetrila. Naviac môj vlastný kolega novinár Marcel Samuhel, (na obr.), člen tretieho františkánskeho rádu, jeden z budúcich redaktorov M ROSY, koncom apríla 1993 po tom, čo napísal obsiahly článok v Slovenskom denníku o vražde Přemysla Coufala, záhadne zmizol bez stopy vo Vysokých Tatrách. Jeho telo sa nikdy nenašlo. Posledná veta jeho spomínaného článku v Slovenskom denníku, ktorý podpísal už pod pseudonymom „Zelený“ znela: . „Ak by sa mi niečo stalo, oznamujem generálnej prokuratúre SR, že nemienim spáchať samovraždu.“
Prišiel Marcel na niečo? Šli po ňom? Prečo v apríli cestou do Litmanovej – kde ma zastupoval pri spravodajstve (ležal som na chirurgii po autohavárii) šiel do Vysokých Tatier? Jeho spoločník Boris Iliť, pred očami ktorého sa Marcel stratil (urobil ešte jeho poslednú fotografiu na zasneženom svahu Nízkych tatier) sa touto udalosťou veľmi trápil, a tak zašiel do Litmanovej za vizionárkou Ivetou Korčákovou s prosbou, aby sa Panny Márie spýtala, čo sa s Marcelom stalo. Spolu s Marcelom a Ivetou sme v októbri 1992 sprevádzali kamión pomoci pre civilné obete vojny v Bosne a Hercegovine do miesta zjavenia Panny Márie – Medžugoria. Panna Mária sa skutočne k Marcelovi prostredníctvom Ivety Korčákovej vyjadrila, a to odkazom, že Marcel potrebuje modlitby. Usúdili sme z toho, že je mŕtvy a v očistci, tak prosím aj vás, ktorí ste ochotní, o modlitbu za dušu Marcela Samuhela.
Či bol Marcel poslednou akosi „sekundárnou“ obeťou dlhých prstov ŠtB ešte aj po Novembri 1989, sa nepodarilo dokázať. Nepodarilo sa však dokázať ani to, že Ing. Přemysl Coufal bol surovo zavraždený. Jeho vrahovia tiež „zmizli bez stopy“ – na rozdiel od Marcela – v štruktúrach našej podivnej demokratickej spoločnosti. Marcel, verím, že tvoja obeť nebola zbytočná! Anton Selecký
Tušenie ho neklamalo
Redaktor dnes už zaniknutého denníka Práca Marcel Samuhel († 30) už za bývalého režimu patril k františkánskej reholi. V čase pred svojím zmiznutím sa ako novinár intenzívne zaoberal príčinami úmrtia tajne vysväteného kňaza Ing. Přemysla Coufala, CSc., odmietal oficiálnu verziu Generálnej prokuratúry SR o údajnej samovražde. Všetko nasvedčuje tomu, že za túto občiansku statočnosť zaplatil životom. Uvedomoval si veľmi dobre, že mu hrozí nebezpečenstvo, preto jeden zo svojich článkov ukončil vetou: „A keby sa mi náhodou niečo stalo, odkazujem GP SR, že nemám v úmysle spáchať samovraždu.“ Žiaľ, jeho tušenie ho neklamalo.
Pochovaný v kosodrevine?
Dvadsiateho siedmeho apríla pred pätnástimi rokmi sa Marcel Samuhel vybral so svojím kolegom Borisom Iliťom do Litmanovej na pútnické miesto zjavenia Panny Márie. Ešte v ten deň odcestovali do Popradu, ubytovali sa a ráno sa vyviezli lanovkou na Skalnaté pleso. Odtiaľ smerovali na Štrbské pleso. Nie príliš náročná túra sa však skončila tragédiou. Za Batizovským plesom zišli obaja muži z chodníka a zablúdili. Neboli však od civilizácie ďaleko, pod sebou videli svetlá Štrbského plesa. Boli premoknutí a unavení. Podľa slov Borisa Iliťa sa Marcel začal predierať cez kosodrevinu a zmizol mu z dohľadu. Vyčerpaný a v šoku Iliť náhodou natrafi l na chodník a neskôr na asfaltovú cestu. Neznámy vodič ho odviezol do Popradu. Dúfal, že jeho kamarát je už dávno doma. Žiaľ, Marcel sa nevrátil. Boris až ráno nahlásil jeho nezvestnosť. Odvtedy Samuhela nikto nevidel.
Jediný syn
Pre pani Annu Samuhelovú bola strata syna zvlášť krutá. Bolo to jej jediné dieťa. Tak ako jeho kolegovia, ani ona neverí, že syn zomrel tragickou náhodou. Potvrdzuje to aj Samuhelova kolegyňa novinárka Ľuba Kukučková: „Marcel bol sčítaný, vzdelaný, hlboko citovo založený človek. Vedel, že mám problémy s alkoholom. Niekoľkokrát ma zaviedol do kostola a potom sme sedeli na múriku a debatovali o Božej láske.“ Počas dovoleniek viedol Marcel letné tábory pre siroty v bývalej Juhoslávii. „Hoci bol laickým bratom, a neviem, či nie aj vysväteným kňazom, nemala som z neho pocit ako z asexuálneho duchovného. Bol to predovšetkým človek.“
Keď Marcel zmizol, jeho kolega Vlado Hudák, ktorý sa každý rok liečil vo Vysokých Tatrách na astmu, denne sedával na balkóne zotavovne a ďalekohľadom prehľadával obzor. „Hovorí sa totiž,“ vysvetľuje Ľuba Kukučková, „že ak sa v horách niekto stratí a nepredpokladá sa už, že žije, možno jeho ostatky nájsť podľa krkavcov či dravých vtákov, ktorí nad ním krúžia.“ Uplynulo však už pätnásť rokov a doteraz sa nenašla jediná stopa. „Ak je pravda, že mimozemské civilizácie si vyberajú zo Zeme výnimočných ľudí,“ uzatvára novinárka Kukučková, „tak verím, že si vybrali práve Marcela. Nikdy predtým ani potom som takého človeka nestretla.“
http://zivot.lesk.cas.sk/clanok/2173/kam-sa-podeli-nezvestni-novinari.html
http://www.youtube.com/watch?v=R7tvX2-zYYk&feature=share
