Poznámka: Dostal som link na petíciu

364

Zoznam podpísaných (1329).   Toľko sa do dnešného večera podpísalo ľudí pod petíciu proti gay pochodu.  http://www.peticia.sk/skutocny-pride/index.php
Petícia vznikla zrazu, akoby vyrástla spod zeme. Nič proti.  Demokracia a počítačová technika umožňuje eminentnú flexibilnosť v politickom dianí, ako aj vzniku strán, či celých databáz ľudí, ktorým vnuknete tú správnu myšlienku. A ľudia sa podpisujú. Je to podobné ako nákup cez internet.  A navyše pocit – však som niečo urobil. ALE – ste v databáze,  pretože databáza je dnes kľúčom k organizácii  a tiež veľmi pohodlným spôsobom a cestou k ľuďom.

Bol som v poslednom čase na dvoch pochodoch. Pochod za voľnú nedeľu a za rodiny, a  Pochod ako protest proti pripravovanému Gay Pridu 2012, ktorý sa bude konať 9. júna 2012.

Keď som prišiel na každý z nich, márne som hľadal aspoň dvesto ľudí. V obidvoch prípadoch to bolo pod sto. A teraz sa vrátim k petícii:

Mám dojem že väčšina národa sedí za počítačmi, vymieňa si názory, komunikuje, a „bojuje“ kliknutím počítačovej myši.  Samozrejme, ide o veľký problém,  v tomto prípade Homosexuálny PRIDE.

Ale pozor: Je tu jedna organizácia, Združenie za ochranu rodiny, ktorá už tretí rok nebojácne vyjde do ulíc, nechá na seba pískať, kričať, smiať sa.  Jej sympatizanti a členovia idú ulicami, spievajú a modlia sa. Keby som nebol na kresťanskom Slovensku, tak si myslím, že som niekde v Albánsku, kde občas niekoľko kresťanov sa odváži v uliciach „priznať“ farbu.

Počas tých troch rokov sa NIKTO k nim nepridal – myslím teraz organizácie, ktoré sa teraz prezentujú akoby im niečo konečne svitlo (česť výnimkám, ako napríklad minuloročná výzva KDS veľvyslancom západných krajín, aby odvolali Gay Pride).

Keď tých sto ľudí 26. mája 2012 kľačalo v prachu námestia SNP, spomenul som si na sviečkovú manifestáciu 25- marca 1988.  Aj v tom roku totiž prišlo na levočskú púť  vyše pol milióna pútnikov.  Na Hviezdoslavovom námestí ich bolo asi 3000.  Nechať sa zmlátiť a zatknúť bolo „iné kafe“ ako levočská hora.

O rok a pol neskôr burácalo námestie SNP a štrngalo kľúčmi.  Ale vrátim sa k petícii. Dali sme oznam o Pochode dňa 26. mája 2012 na web. Neprišla mi žiadna odozva.  Zato od včerajšieho dňa mám zavalenú schránku  s linkou na petíciu, kde sa hrnú podpisy, len sa tak práši. K dnešnému dňu je to už takmer 1 500.

Pýtam sa:  Prečo neprišli títo ľudia (aj keď nie všetci sú z Bratislavy) na Pochod za rodiny?  Zdá sa že sme sa stali počítačovými a virtuálnymi bojovníkmi. Prečo si pohodlne nekliknúť na myš a uspokojiť svoje svedomie?

Za ďašie:  Spomeňte si, kde skončili všetky veľké petície, vrátanie petície za Výhradu vo svedomí.  Keby sa totiž naši  slávni politici tejto petícii venovali, nemuseli by ste vy dnes podpisovať nijakú petíciu, ani  proti Gay Pridu.

 

Vráťme sa o niekoľko dní späť.  Pri zápasoch našich hokejistov v Helsinkách ako aj pri ich návrate na Slovensko som mal dojem, že náboženstvo Slovákov sa volá HOKEJ.  Nič proti. Ale vyjsť na ulicu a tam si zakričať, tancovať a opiť sa je pohodlné. Niečo iné je vyjsť do ulíc a vyznať tam svoju vieru, a nechať sa vysmievať a ponižovať.

Tak, Slováci, chcem len povedať, že UROBIŤ niečo, ako to píšete pri výzve na elektronický podpis spoza stola – nie je úplne nič, ale na uspokojenia svedomia je to VEĽMI MÁLO.

A ak sa  kresťanské Slovensko nezmôže na jeden silný a jednotný hlas, ktorý bude hlavne viditeľný a počuteľný, budeme stále len „mlčiacou väčšinou“.

Anton Selecký