Píšete nám: Ukrajina za žiťa! Ukrajina, stop abortom!

782

 

Milí priatelia, ponúkame vám informácie o cyklopúti zameranej na boj proti potratom a za život na Ukrajinu a najmä reportáž z pera našej dopisovateľky Moniky Školnovej (na obr.) .

Slovenská aktivita už zasahuje aj mimo územia našej vlasto a preto sme radi, že myšlienka ochrany života a vlastne jedna zo základných atrobútov Evanmjelia sa takto dostáva slovenským pričinením aj medzi iné národy.

15. ročník cyklistickej púte za život nenarodených detí vyvrcholil v Kyjeve na Ukrajine

Len pred pár dňami sa vrátili domov účastníci 15. ročníka cyklistickej púte za život nenarodených detí. Cyklisti každej vekovej kategórie začali od 20. júla 2012 putovať po východnom Slovensku k nemocniciam v Kežmarku, Poprade, Levoči, Bardejove, Humennom, Prešove, Košiciach, Trebišove a v Michalovciach, kde sa spoločne modlili posvätný ruženec a krížovú cestu za život počatých detí. V týchto mestách sa zúčastnili aj na svätých omšiach. V Košiciach navyše sa modlili aj pred Ústavným súdom.

Potom niekoľkotýždňová púť pokračovala na Ukrajinu. Po pútiach na bicykli do Betlehema, Madridu a iných krajín sa tentoraz organizátori rozhodli putovať do východnej Európy. Na Ukrajine od 28. júla 2012 prešli cyklisti viac ako 1 000 km. Navštívili mestá Mukačevo, Džublik, Svaľavu, Plavyu, Stryi, Ľvov, Brody, Rivne, Novograd V., Žitomir, Makariv a hlavné mesto Ukrajiny Kyjev. Vo väčších mestách s miestnymi veriacimi sa uskutočnili aj pochody za život od kostola k nemocniciam. Miestni veriaci spolu s kňazmi ich radi prijali.

Tejto púte sa zúčastnil s cyklistami – katolíkmi aj pravoslávny kňaz Libor Halík, ktorý je v Českej republike známym odporcom potratov. Účastníci sú presvedčení, že táto púť mala zmysel. Budúci rok sa púť uskutočni z východného Slovenska do Bratislavy a odtiaľ až do Londýna.

 Marek Bartkovský

 

Monika Školnová:   Ukrajina za žiťa! Ukrajina, stop abortom!

Táto veta v nás rezonovala aj ďalšie dni – po opustení Ukrajiny. Po Ukrajine nás brázdilo 13; mali sme 11 bicyklov. V 8-miestnom aute sa priebežne vozilo 2-7 ľudí podľa rôznych okolností dňa. Púť za počaté deti Slovenska však začala na východnom Slovensku a tak pekne po poriadku.

20.7. Lendacké pomery

/Lendak-Kežmarok-Levoča, 40 km/

Pán Hudáček prišiel z nočnej; skonštatoval, že nestíhame na sv. omšu do Kežmarku a pôjdeme skratkou. „Aspoň spoznáte lendacké pomery,“ povedal. (Jedna z najväčších obcí na Slovensku má miestne komunikácie jama na jame a úplne absentuje asfaltový kryt.

 

To sme ale spoznali už včera. Doviedol nás k riave asi 10 metrov širokej.Vyzuť, vyhrnúť nohavice, bicykel na plece a krížom cez vodu k prudko stúpajúcemu chodníku; voda vyše kolien…Ešte zopár km lesnými cestičkami a potom asfalt.

Na sv. omšu sme prišli tak akurát. Mladý kňaz nám dal požehnanie pútnikov a poprial šťastný návrat. Nejaká pani popýtala ostatných v kostole o príspevok na cestu, ktorý nám dala po modlitbách. Po sv. omši nasledovala pochod k nemocnici a krížová cesta. Pripojilo sa niekoľko domácich. Jedna 83-ročná pani prejavila veľkú túžbu ísť s nami.

Do Levoče sme sa presúvali cez Ľubicu peknou cestou v hore. Zjazd bol veľmi zlou cestou a tak sa prihlásili prvé 3 defekty. Jeden sme riešili dušou z cestného do horského. Nejaký čas to fungovalo; tuším až do ďalšieho dňa.

Večer sme viacerí vyšli na mariánsku horu a Janko a Zdenka zasa rozprávali v Kruciáte zážitky z ciest, najmä z Izraela.

21.7. Prší a vyhliadky sú…zlé

/Levoča-Poprad-Lendak, 60 km/

Pršalo takmer stále. Aj v Poprade počas modlitieb. V Poprade sa k nám pripojilo niekoľko miestnych ľudí. Vrátili sme sa do Lendaku cez Tatry. Postupne sme sa roztrácali. Palko dostal defekt. Posledné km odkráčal. Andrej zasa tak vyhladol, že mu musel Jano Hudáček pomáhať s bicyklom a šiel peši.

22.7. Rómski diváci

/Lendak-StaráĽubovňa-Bardejov, 90 km/

V Starej Ľubovni sme sa zúčastnili na gréckokatolíckej liturgii. Kňaz nás privítal, aj všetkých iných hostí v Starej Ľubovni, ktorých našiel medzi svojimi farníkmi. Počas modlitieb pri nemocnici prišlo niekoľko rómskych detí a nejaký čas mlčky sledovali situáciu. Potom dal šéf partie pokyn a šli si kopať loptu. Po pochode sme boli na obede u rodiny s 3 detičkami. Čakali nás výborné pirohy s bryndzou a so slaninkou.

Ku sprievodu v Bardejove sa po sv. omši sa pripojilo asi 30 ľudí a zozbierali aj nejaké peniažky pre nás. Pripojil sa aj miestny diakon.

23.7Uhnietil ho z hliny a vdýchol do neho dušu

/Bardejov-Humenné/

V BJ sme boli ráno na sv. omši. Cesta bola príjemná, slniečkosvietilo. Mária sa vypravila popredu nesprávnou cestou do Svidníka, Stropkova a nakoniec došla ešte až do Giraltoviec, kadiaľ sme síce šli, ale z jej smeru to bolo celkom zle. Na Domaši sme sa mali akože kúpať, ale zakotvili sme v blatovej zátoke. Chalani to využili a nechali sa do blata zahrabať. Preto ten titulok dňa; som tam vtedy nebola, ale pohľad na fotografie chalanov z toho dňa evokuje vo mne spomienku na oný deň stvorenia. Ku pochodu k nemocnici sa pripojilo asi 20 miestnych veriacich.

24.7. Naháňačka v Prešove

/Humenné-Prešov/

Ráno sme smerovali na Domašu. Niektorí sa vykúpali, potom cesta na Detrík a Hanušovce. Pred Prešovom sa na čele pelotónu spontánne spustili preteky. Než sme sa vzadu zorientovali a začali riadne dupať do pedálov, mali už veľký náskok. Šli sme 35-38 km/h ale tiež pre červené na križovatkách sme len kdesi v diaľke videli odbočiť Roba. Našli sme nemocnicu, ale nedarilo sa nám nájsť kaplnku. Pridal sa k nám Marek, s ktorým sme sa cestou na striedačku obiehali, kým vysvitlo, že sa pridáva k nám. Ešte sme mu vytkli, že akoto, že je z Prešova a nevie, kde je kaplnka. Prišli sme včas na sv. omšu. Koncelebrovali 2 kňazi, ktorí sa tiež pridali k modlitbám. Naši z auta prišli až neskôr. Pomodlili sme sa v areáli nemocnice pri pamätníku nenarodených. Pridalo sa asi 30 ďalších ľudí.

Spíme v rodine, odkiaľ už deti „vyleteli“. Milí manželia chovajú veľa zvierat, najmä kozičiek. Majú tu klavír, trochu muzicírujeme.

25.7. Volajú na nás políciu

/Prešov-Košice/

Svätú omšu v seminárnom kostole v Košiciach slúžil Juraj Jurica s 2 ďalšími kňazmi. Jeden z nich, otec Dušan, sa pridal k pochodu. Pochod za život bol od kostola k ústavnému súdu. Pôvodný plán bol k nemocnici.Kvôli tomu vznikol menší stret s políciou, ktorú na nás zavolali zrejme zamestnanci ústavného súdu. Najskôr mestskí policajti si vyžiadali občiansky preukaz od otca Dušana. Časom prišlo auto s príslušníkmi štátnej polície, potom druhé. Všetko prebehlo pokojne, nechali nás pomodliť sa. TV Lux natáčala krátke rozhovory. Košice sú poriadne hlučné. Rozbíja sa dlažba, opravuje sa Dóm sv. Alžbety. Dnes odišla domov vláčikom Miška. Stále sa nám mení zostava a tak to bude takmer až do konca púte. Spíme v tzv. klube v centre Košíc. Večer je grilovačka.

26.7. Deti svätej Alžbety bdejú v Košiciach

/Košice-Trebišov/

V Košiciach sa členovia spoločenstva Deti svätej Alžbety denne modlia pri nemocnici za život 3 sväté ružence. Majú rozdelené služby. Začínajú o 7.30 h. Ak je ich viac, delia sa na 2 skupinky. Modlia sa pred dvomapavilónmi, v ktorých sa robia potraty. Pozvali nás na túto modlitbu. Zúčastnilo sa nás len zopár, pretože väčšina z našej skupiny to nevedela a vedúci si myslel, že by sa všetkým nemuselo chcieť vstávať.

Do Trebišova sme prišli azda i trochu skoro. Našli sme byt Jána H., bývalého lendackého starostu. Občerstvili nás párkami. K pochodu za život sa po sv. omši pridalo viac ľudí, bolo nás spolu asi 60. Prítomní boli pravoslávny, katolícky a gréckokatolícky kňaz. Chlapci spali v 2 bytoch a dievčatá v rodinnom dome.

27.7. Božia služobnica Anna Kolesárová pomáhaj nám!

/Trebišov-Michalovce-Vysoká n. Uhom/

V Michalovciach pred nemocnicou bolo opäť viac kňazov. Po modlitbách bola sv. omša v RK kostole. Potom sme prijali občerstvenie v dome otcov palotínov.

Vo Vysokej nad Uhom nás čakali kopy palaciniek. Pripravili nám ich mladí dobrovoľníci, ktorí práve brigádovali v Domčeku. Pavol Hudák nás zaviedol k hrobu Anky Kolesárovej, k pamätníku a nenápadne nám ukázal miesto jej smrti. Porozprával nám príbeh, ako „vyplatil“ cenu za kameň na pamätník; ako sa Pán Boh postaral o viaceré veci. Pri Ankinom hrobe sa deje veľa zázrakov: bývalé prostitútky píšu čiaru za svojim životom a žijú čisto. Mladí túžia po čistých vzťahoch, ktoré si tu vyprosujú 3 zdravasmi za dar múdrosti, čistoty a viery. (hádam som to nepoplietla)

28.7. prechádzame hranice

/Vysoká n. Uhom – Mukačevo/

Na hraniciach sme prešli priebežne; auto malo problémy, pretože v ňom nesedel majiteľ vozidla. Našim šoférom pomohla pravoslávna svätá Alypia, patrónka púte. Pri jej hrobe v Kyjeve sme mali prespať.

Na mobil mi prišla sms: Vitajte v Maďarsku! Až o niekoľko hodín ma operátor privítal na Ukrajine.

Mukačevo je vydláždené mačacími hlavami. Už máme skúsenosť z ukrajinských ciest. Zatiaľ nie sú jamy, ale povrch cesty je často drsný, nedostatočne zaliaty asfaltom a zle sa potom ide na bicykloch. V Mukačeve je rozbehnuté prolife hnutie, vlastne budeme svedkami dobrej práce aj na ďalších miestach krajiny. Asi 3x do roka tu robia spoločne rôzne kresťanské cirkvi veľké pochody za život. Dnes sme sa modlili pred mukačevskou nemocnicou v slovenčine, ukrajinčine a maďarčine pod oknami miestností, v ktorých sa robia potraty.

29.7. dnes po maďarsky

/Mukačevo-Džublik/

Nedeľnú svätú omšu celebroval mukačevský biskup v maďarčine. Nerozumela som ani slovo.

30.7. prvý krát nazeráme za múr pravoslávia

/Džublik-Svaľava, 60 km/

Gréckokatolícku liturgiu slúžil otec Atanáz. Pozval nás na čaj a potom nám rozprával o zjaveniach, o tečení krvi z kríža 11.stanice krížovej cesty. Ukázal nám nerukotvorný obraz na skle, ktorý zostal po rozbití skla obrazu Božieho Milosrdenstva duševne chorým alebo posadnutým človekom. Včera večer sme boli v jazierku sa pomodliť a prejsť 33 okruhov s vierou na nejaký úmysel.

Čakala nás len krátka trasa na bicykli. Vo Svaľave nás prijali v katolíckej farnosti. Po sv. omši sme sa šli pomodliť pred nemocnicu. Ukrajinka Edita viedla modlitby. V zamysleniach k desiatkom radostného ruženca v krátkosti predstavila pro-life hnutie a úmysly našich modlitieb. Spíme v kláštore vincentiek. Je tu už asi 16 rokov sestrička zo Slovenska, pôvodom z Čadce. Navštívili sme v rýchlosti pravoslávny kláštor. Dievčatá si museli obliecť dlhé sukne, resp. zásterky, ktoré požičiavajú v chráme a dať šatku/ručník na hlavu. Chlapcov v krátkych nohaviciach do chrámu nevpustili. Bol to kláštor spadajúci pod moskovský patriarchát, kde zvyčajne „katolícka noha nevkročí“. No šarm otca Libora spôsobil, že vpustili aj jeho katolíckych priateľov.

Na Ukrajine je časový posun – o 1 hodinu viac. V tomto meste však mali slovenský čas. Vybrali sme sa a sv. omšu tesne ako vždy. Nikde nikoho. Ukázalo sa, že sme tentokrát prišli o hodinu skôr.

31.7. prešvihli sme kontaktné miesto

/Svaľjava – Škola/

Kňaz v Svaľave bol ochotný odslúžiť ráno sv. omšu. Odmietli sme s nádejou, že nejakú stihneme večer. Toto odmietnutie nás neskôr mrzelo. Na kláštornom dvore nás ráno čakal policajný voz. Mal nás sprevádzať. Auto šlo na čele pelotónu asi 40 km, potom sa policajti rozlúčili a vrátili. Nám, ktorí sme stúpali do kopcov trochu s časovou stratou na vedúcich, zakývali. Šli sme Karpatami, viacerými horskými sedlami s výškou okolo 800 mn.m. Pekná krajina podobná našej Orave. Celý deň sa trúsil dážď. Na jednom kopci sme si dali čaj a mäsový piroh. Dala by som si jeden teraz, bol dobrý. Auto nás čakalo pod kopcom o kúsok ďalej. Zlyhala komunikácia, ešte zlyhá viackrát…

Ďalšiu prestávku sme trávili obedom pútnikov o kus ďalej v drevenom prístrešku, ktorý nám majitelia dovolili použiť. Janko K. varil čaj a polievku. Potom Ján H. vytiahol papier s kontaktmi.Skonštatoval, že miesto ubytovania sme už dávnejšie prešli. Bolo to niekde tam, kde nás opustili policajti. Rozhodli sme sa ísť ďalej ešte asi 30 km do mestečka Škola. Tam smenašli poľského kňaza nakloneného úmyslu našej púte. Na osobitnú prosbu Mareka nám dal sväté prijímanie a dovolil prespať v domčeku – ubytovni s podmienkou, že ho odovzdáme v takom stave, v akom nám ho dáva. Zajtra ráno nás čaká svätá omša a potom máme vyraziť, pretože i kňaz hostiteľ potrebuje odísť.

1.8. /Škola-Strij/

Precvičujeme si viaceré slovanské jazyky. Večer sme boli na sv. omši opäť v poľštine ako i ráno. Tu sa prijímalo sv. prijímanie kľačiačky. Ľudiavyšli z lavíc do uličky, kľakli si, niektorí si dali pod kolená koberček. Miništranti tu nosia iba superpelície bez sukne – vyzerá to smiešne.

Po Ukrajine putujeme 12: 10 cyklistov + 2 šoféri. Od dnes nás bude 13, pripája sa ku nám Ukrajinka žijúca v Košiciach: Zuzana.

2.8. Nahánačka po mačacích hlavách

/Strij – Ľvov/

Opäť svieti slnko a vyrážame pomerne neskoro, aby sme si ho „užili“. Cesta ubieha príjemne. Nabiehame na rýchlostnú cestu. Pri kolízii s autobusom spadla Zdenka a poudierala si tvár, ruky, nohy. Pokračovala autom. Pred mestom nás čakala polícia. Previedla nás do mesta aj prednostne na červenú cez križovatky. Ísť rýchlosťou 36 km/h za policajným autom po čadičových kockách bol zážitok /nie príjemný/. Pocit, že z bicykla nič neostane. V centre nás čakali miestni pro-life aktivisti. Dali nám letáky na rozdávanie, tričká, vlajky. Po akcii v centre nasledovala naháňačka č. 2 nevedno kam za červeným autom. Ľvov je väčší, než Bratislava. Tomu odpovedá aj premávka. Ocitli sme sa v rozostavení električka-červené auto/ktoré sme mali prenasledovať/-bicykle-naše auto-druhá električka. Popri električkových koľajách je trochu lepšia dlažba – hladšia, ale vyššia pravdepodobnosť pošmyknutia do koľaje. Došli sme do kancelárie prolife. Dali sme si čaj a niečo zjedli. Nasledovala 3. naháňačka zasa za červeným autom na sv. omšu. Kostol bol františkánsky a bola práve spomienka na Porciunkulu – príležitosť získať odpustky vo františkánskych a farských kostoloch. Svätú omšu slúžili 2 kňazi s výzorom nezbedníkov./subjektívny dojem/ Františkán nás pekne privítal. Prepáčil nám aj nevhodné cyklistické oblečenie – nebol čas sa prezliecť.

V ľvovskej nemocnici nás vzali do kaplnky. Vedľa nej sa nachádza chodba, na ktorej sú vystavené nástroje potrebné k potratu. Bola zamknutá. Odomknutá bola poslucháreň patológie, kde sme si mohli pozrieť preparáty skutočných ľudských plodov s rôznymi deformáciami. Pomodlili sme sa za tieto deti.

Ukrajinskí šoféri sa mi javia trpezliví /s nami/. Napriek rôznym kixom a priestupkom z našej strany len zriedka zatrúbia. Nie je tu ani prednosť chodcov na priechodoch, ale šoféri aj tak akosi automaticky zastavujú a púšťajú chodcov.

3.8.Zlo obíde zem a dopadne na hlavu toho, kto ho spáchal

/Ľvov-Brody/

Po východe z Ľvova pokračuje výborná cesta. Dnes bicykluje aj Ján K. až po 47. kilometer asi 110 kilometrovej etapy. S Andrejom sme sa rozlúčili v Ľvove. Vyzdvihol si ho starý otec.

Večer nás prijali poľské sestričky, resp. v kláštore bola práve iba jedna. Urobili nám s pomocou našich dievčat výbornú večeru: zemiaky, kompót, uhorky, zeleninový šalát.

Dnešné ráno na poľskej sv. omši boli aj pútnici z Varšavy, koncelebrovalo 5 kňazov. Kázeň mal palotín. Hovoril o tom, že netreba robiť kompromisy so zlom. Zlo obíde zem a dopadne na hlavu toho, kto ho spáchal. Napríklad ako po aborte, keď sa ženasnaží zabudnúť, telo si to pamätá a prejavuje sa to buď telesnou chorobou alebo depresiami – postabortívnysyndóm. Kňazi na sv. omši nás povzbudzujú avyjadrujú podporu tejto púti. Prijímajú nás pozitívne, našu „grupu roverovu“.

4.8. univerzálnosť cirkvi

/Brody-Rivné, 115 km/

Mám už chaos v dátumoch. Niekedy píšem zápisy z viacerých dní v 1 deň. Pri všetkých udalostiach sa mi v hlave mieša, čo bolo dnes, čo včera, čo predvčerom. V Starej Ľubovnisme si na DVD-prehrávači pozerali fotky z daného dňa, pričom sme spontánne označili situáciu na nich z rána, že sa stala včera.

Marek dostal defekt a je tomu asi rád, pretože vďaka tomu bude môcť navštíviť Počajev. Je ráno a neponáhľa sa s opravou. Otec Libor hovorí, že je tam – v Počajeve – stopa Panny Márie a že to miesto bude ochránené pred Antikristovým pôsobením.

Na rannej sv. omši kňaz hovoril o univerzálnosti cirkvi – stretli sme sa Ukrajinci, Poliaci, Slováci,… a nemáme problém (problémy vyrábajú politici). Po Ukrajinskom Otče náš nás vyzval, aby sme sa pomodlili po slovensky.

Raňajkovali sme akési dolečky, ktoré nám vypražila sestrička. Dala nám tiež heslo na wifi.

V meste Rivné sme mali akciu. Jedna pani bola našou cestou na „velosipedoch“ dosť ohúrená a na rozlúčku  viackrát opakovala: „Nech vasblahoslaviHospodyn.“ Jeden muž sa spýtal: „A čo, ak moja žena bola na potrate?“ – „Potom je leták práve pre ňu.“ Boli to letáky pre ženy, ktoré hľadajú uzdravenie. Iný muž povedal: „Potrat je dobrý,“ gesto palec hore. „Ak by nebolo potratov, nebola by práca.“

Dnes sa mi cesta zdala náročná v tom zmysle, že sme išli takmer vždy dosť rýchlo. Bolo nás len 6, ostatní šli na Počajev. Sme už 16.deň v sedle a ťažko sa sedí.

5.8.Palkov únik

/Rivné-Novohrad-Volynskyi/

Nedeľnú svätú omšu slúžil pro-life kňaz v Rivnom. Na začiatku bol asperges, ktorý kňaz robil takou riadnou metlou, že sme boli z toho aj mokrí. Na konci svätej omše bolo požehnanie žien, ktoré by chceli porodiť deti, otehotnieť, alebo už boli tehotné. Potom bolo i požehnanie detí.  Všetci ľudia sa modlili so zdvihnutými rukami nad týmito ženami a potom nad deťmi; kňaz prednášal nahlas modlitbu. Pri odchode sa kňaz ešte pristavil pri niektorých ľuďoch a osobitne sa o nich zaujímal: kto sú, čo sú a odkiaľ. Naši pravoslávni Natália a Libor mali pravoslávnu službu s ďalšími pravoslávnymi – našimi hostiteľmi.

Pravoslávna pro-life novinárka s nami robila také voľné interview. Pýtalasa nás na cestu, na krajinu, na prijatie ľuďmi. Ja som sa jej spýtala na spoluprácu medzi cirkvami. Zacitovala srbského alebo chorvátskeho /myslím/ katolíckeho kňaza, ktorý pri svojej návšteve Ukrajiny povedal, že nemôžu síce spolu slúžiť liturgiu, ale môžu sa modliť za život a plakať spolu nad nenarodenými deťmi.

Na konci cesty sme mali odbočiť z hlavnej trasy. Palko šiel za náklaďákom a ťahal rovno. Jozef na neho márne pískal. Šli sme sa ubytovať. Palka šiel hľadať Jano K. Keď sa vrátil, sebe vlastným spôsobom nás postrašil, že už zalarmoval políciu, ale musíme ísť s ním prehľadať cesty. Priznám sa, že po vylezení zo sprchy sa mi taká predstava vôbec nepáčila. Našťastie Palko vykukol spoza Janka. Situácia následne vyvolala búrlivé medzijánske dialógy.

V Novohrade nám naše Ukrajinky spolu so sestričkou uvarili výborný boršč so smotanou a cestoviny so syrom. Ráno nám sestrička ponúkla buchty a čaj a ponáhľala sa na vlak do Ľvova; vyrazili sme teda zavčasu.

6.8. mládež je proti potratom

/Novgorod Volynsky –Žitomír/

Na 15.00 sme dohodli čakanie políciou pred mestom. Mali nás priviesť najskôr do benediktínskeho kláštora a potom do centra na pro-life akciu. V meste sme rozdávali letáky a točila nás aj televízia ukrajnský 5. kanál. Dosť ľudí odmietalo letáky. Často to boli vyfintené mladé ženy a potom staršie ženy, o ktorých sme usudzovali, že boli na potratoch. Veľa ľudí idúcich po uliciach dlho telefonuje. Zuzana nám rozprávala o akcii zameranej na uzdravenie žien po potrate. Ženy tu mali zapáliť sviečku za každé svoje zabité dieťa. Kňaz potom zrátal sviece a bolo ich 7-8 na ženu. Potrat za éry komunizmu tu bol „nič“. Tí, ktorí zbierajú podpisy pod petíciu za zákon, ktorý by zakázal potraty, sa stretávajú s pozitívnymi ohlasmi u mládeže.

V Žitomíre sme boli na sviatok Premenenia Pána. Na konci sv. omše kňaz svätil ovocie, najmä jablká a hrušky, aby nehnilo. Po sv. omši bol pochod k nemocnici. Pridalo sa dosť miestnych ľudí. Modlili sme sa ruženec po ukrajinsky. Po sv. ruženci robila televízia ešte rozhovory. Dve ženy sa priznali k potratom ako k hriechom. Svojim otvoreným svedectvom vyzvali ostatné ženy, aby si nedali urobiť potrat.

Keď sme sa vracali z pochodu do kláštora, trochu sme blúdili. Nakoniec sme trafili, videli sme z diaľky na kopci kláštor. Ján K. čakal na rázcestí na auto. Nedočkal sa, hoci len pred chvíľou sme ho videli. Prišlo asi o hodinu. Otec Libor sa dal hľadať pravoslávny kláštor, tam ostal aj s Natáliou.  Hudáček naložil bicykel a došoféroval. Benediktínky majú s nami trpezlivosť; chceli už zatvárať bránu.

7.8.zle je

/Žitomír – Makarivsko? – názov tohto mesta neviem , 90 km/

Ráno o 7.00 je tu sv.omša. Zdá sa, že rehoľníčky vstávajú už okolo 4.00 h ráno. Som dnes poriadne ospalá a bolí ma hlava. Po sv. omši sa ukázalo, že viacerí v noci vracali a mali hnačky. Pravdepodobne z vody, ktorú nabrali kdesi na pumpe len na oblievanie a omylom vypili. Viacerí šli radšej autom.

Sme asi 30 km pred Kyjevom. Neviem presne názov mesta. Cesta ja výborná z Ľvova až do hlavného mesta. Má širokú krajnicu + odbočovacie a pripájacie pruhy, kadiaľ sa dá ísť bezpečne aj vo dvojiciach. Spíme v priestoroch pravoslávnej farnosti. Umývame sa fľašami. Niektorí sme vyskúšali jazero, čo bola dobrá voľba. Bola tam úplne teplučká voda a málinko sme si zaplávali. Po zotmení s inváziou komárov neodporúčame.

8.8. v cieli o deň skôr

/Kyjev/

Ukázalo sa, že sme boli ubytovaní na okraji nie malého mesta. Urobili sme ešte neplánovanú akciu pred nemocnicou a v centre mesta. Rozdali sme nejaké letáky a zbierali podpisy. V meste sa proti akcii ohlásili ako proti neohlásenej. Keďže nešlo o politikú akciu, vec sa rýchlo vyriešila a mohli sme pokračovať. Bol s nami aj starosta, preto sa niektorí čudovali, že sa mestu vec nepozdáva. Všetkým ešte nebolo jasné, že ide o starostu cirkevnej obce a nie starostu mesta.

Do Kyjeva boli v akcii všetky bicykle. Marek dokonca šiel s nefunkčnými brzdami. Dva dni sme boli ubytovaní v mužskom pravoslávnom kláštore – Holosijevskommonastieri. Prišli sme k hrobu svätej Alypie, ktorá účinne pomohla prejsť cez hranice nášmu autu. Večer sem prichádza mnoho ľudí – pútnikov sa ubytovať.

9.8. Biela Cerkev

Boli sme v mestečku Biela Cerkev v pravoslávnom kláštore sv. Márie Magdalény. Vyhľadali sme hrob ženy máťušky Eleny. Zomrela v povesti svätosti. Zložila večné sľuby, ale nežila v kláštore. Navštevovala rôznych ľudí, najmä cirkevných predstavených v Moskve, Kyjeve a v Bielej Cirkvi, a hovorila im pravdu v obrazoch. Jednému študentovi teológie povedala: „Vladyka, požehnaj!“, čím mu predpovedala, že sa stane biskupom. Svoju smrť predpovedala. Uvidela na istom mieste kríž, povedala: „Či to už nie je môj kríž?“ Tento jej skutočne v prvý čas po smrti dali na hrob. Hovorila tiež proti potratom. Našli ju 8. marca – 2 dni po smrti pri železničnej trati. Oficiálna verzia znela, že ju pravdepodobne zachytil vlak. No jej duchovné deti nadvihli šatku z tváre, videli monokle; preto sa domnievajú, že ju zbili. Sestra, ktorá nám o Elene rozprávala, povedala, že mŕtvym zvyčajne ruky priväzujú, aby im držali na prsiach. Elenine boli voľné, držali tak spontánne a boli teplé, keď sa ich dotkla, hoci bola už 3. deň po smrti.

Niektorí po návšteve kláštora chceli zájsť za biskupom a tak Palko, ja a Janko sme zašli zatiaľ ku kolotočom. Ostatní sa veľmi rýchlo otočili, šli na autobus do Kyjeva a nás nechali v Bielej Cerkvi. Podarilo sa nám vrátiť, no pre časový sklz sme my traja nestihli navštíviť Kyjesko-pečerskúlavru. Klamala by som, keby som povedala, že ma to neštve. Okrem množstva iných sa tam nachádza málo známy svätý pôvodom Slovák svätý Mojsej Uhrín.

Na ďalší deň nás natáčali 3 televízie. Presúvali sme sa pred parlament protestovať proti potratom, potom sme rozdávali letáčiky na Maidane v centre Kyjeva. Rozdala som veľmi málo. Ľudia nechceli brať a to mi bralo i chuť rozdávať. Na záver nášho pobytu v Kyjeve sme mali akatist k svätému Gabrielovi Belostockému, poľskému chlapcovi, mučeníkovi, ktorého vycedila z krvi Židovská sekta. Akatist bol v ruštine, čo bola aspoň pre mňa škoda. Kňaz Libor sa s nami podelil o svedectvo príhovoru tohto mučeníka. Na jednej pravoslávnej akcii, kde boli s mladými, prišla správa, že jeden mladý muž mal vážnu nehodu a lekári mu dali 2 hodiny života. Mladí spolu s kňazom sa pomodlili tento akatist. Ráno prišla sms, že mladý muž prežil operáciu, má sa lepšie a neskôr z vďaky za záchranu sa dal Pánu Bohu k dispozícii v zasvätenej službe. (dúfam, že si to dobre pamätám).

Nasledovalo nakladanie bicyklov, rozlúčka s Jánmi, Jozefom a Luciou, ktorí šli k Nataši a na vlak na nasledujúci deň. Cestou z Kyjeva sme sa dostali do veľkej zápchy, napredovali sme asi 4 km/2h; ltt námna túto srandu vyšla nafta, než sme sa dostali k pumpe. Na hraniach sme viseli asi 3,5 hodiny. Otec Libor poznamenal, že to robia naschvál aj preto, aby Ukrajinci chceli vstúpiť do Európskej únie. Po prekročení hraníc nás Marek, ktorý mal vystupovať prvý, pozval na večeru. Jeho mamina nám pripravila rezne so zemiakmi. Padlo nám to veľmi dobre. Pálili sme ešte do Veľkého Slavkova vyložiť Janku. Do Lendaku sme prišli okolo 3.15 h a zburcovali dom. Vyložili sme Zdenku. Palko, ja, otec Libor a Robo sme ešte prespali u Hudáčkovcov. Ráno sme odprevadili na autobus otca Libora, šli sme na sv. omšu. Keď sa tak rozhliadam na facebooku, vyzerá to tak, že sa každý vrátil zdravý domov.

Na záver sa patrí zhodnotiť, aká je Ukrajina. Nezáleží to tak ani od nej samej, ale skôr akými očami sa na ňu pozeráme. Je to vždy subjektívne. Ľudia majú voči nej neodôvodnené predsudky. Prvá reakcia, keď som niekomu povedala, že tam idem, bola: „Okradnú ťa tam.“ Ďalšie predsudky: „Je to zapadákov.“ „Zlé cesty.“ Keď sme prešli hranicu, asi po kilometri sme videli hnať po ceste kravy. Na Ukrajine je časový posun +1 hodina, ale o 20 rokov menej. Videla som vidiek, ktorý mi pripomínal detstvo. Autá, ktoré už u nás nevidieť. Priznám sa, že ma to potešilo. Vtedy sme totiž mali to, čo sme potrebovali a teraz nás zožiera konzum. V dedinkách boli malé obchodíky, kde mali len základné veci. Mohli sme si kúpiť chlieb, mlieko, syr, ale mali len 1 jogurt alebo aj žiadny. Totiž pre seba si zdôvodňujem, že kvôli prepchatým marketom na západe s 200 druhmi jogurtov, z ktorých sa možno polovica vyhodí, hladuje Afrika. Veľký výber nepotrebných vecí spútava. Takže ja v tom, mať možnosť kúpiť si len potrebné veci, vidím slobodu. Zaiste by väčšina ani mojich spolupútnikov so mnou nesúhlasila; nedostatok tovaru bol sklamaním, ale neboli sme hladní. Sú väčšie obchody, kde bol väčší výber a takisto aj v ukrajinských mestách sú megalomanské hypermarkety. Ďalej som cítila všeobecnú mienku očakávania „spásy“ vstupom do únie. Som roky euroskeptik a priala by som im, aby boli uchránení. Spomeniem len jednu drobnosť, ktorá ich môže finančne vyčerpať po vstupe. Celá Zakarpatská Ukrajina má strechy z azbestocementu. V únii má azbest status nebezpečnej látky, ktorej odstraňovanie je drahé. Keby chcel niekto rekonštruovať svoj domček, zrazu ho odstránenie strechy vyjde drahšie, než celá nová stavba…

Možno vás to prekvapí, ale ľudia na Ukrajine majú takmer všetci 2 ruky, 2 nohy, hlavu,… Nič nám neukradli. Naopak, dali, čo mohli tam, kde sme bývali. Nemajú cesty, čo je výborné, pretože v zdravo fungujúcom hospodárstve by sa pri ich výstavbe mohli zamestnať tisíce ľudí. Prebiehajúce kravy cez cestu, predaj domáceho mlieka a mäsa na miestnych trhoch ukazujú na fungujúce poľnohospodárstvo, aké sme kedysi aj my mali. Teraz sa staráme o kosenie trávy, aby nám na to z únie dali dotácie… Život na vidieku by utrpel straty, žiadny trh by nesplnil hygienické normy a my Európania sa tak strašne bojíme nákazy… Škoda, že si viac nestrážime pred ňou srdcia.

Vďaka Bohu za všetko! Snáď naša púť prinesie ovocie.

 Monika Školnová 

Odporúčané linky:

Svätý Mojsej Uhrín, jeden z prvých slovenských svätých, ktorého ostatky sú v Kyjevsko-pečerskejlavre:

http://www.grkat.nfo.sk/Texty/MojsejUhrin.html

http://sk.wikipedia.org/wiki/Mojsej_Uhr%C3%ADn

Svätá Alypia:

http://www.pravoslavie.ru/english/49529.htm

Mučeník Gabriel Belostocký:

http://orthodoxwiki.org/Gabriel_of_Bia%C5%82ystok

http://full-of-grace-and-truth.blogspot.sk/2012/04/st-gabriel-child-martyr-of-poland.html

http://www.roca.org/OA/71/71h.htm

Linky na spoty a články zo Zuzaninho profilu:

http://kriminal.ictv.ua/ua/index/view-media/id/19072

http://5.ua/newsline/234/0/94073/

http://portal.lviv.ua/news/2012/08/03/165907.html

http://zhzh.info/news/2012-08-07-13498#.UCFoKzgSYXQ.facebook