Píšete nám: Kam kráča Cirkev na Západe, KINO: Kňaz León Morin, Video: Boj s diablom

338

Scestné smerovanie cirkvi v Nemecku

Predseda biskupskej konferencie Nemecka Kardinál Marx:  „Nie sme rímska filiálka.“  

IDE O INÚ TEOLÓGIU, čo povedie k INEJ CIRKVI!

Komentár kath.netu: Johannes Graf

Hildesheim, 2.3.2015 (kath.net/jg) 017 712 – Tieto tendencie boli citeľné už v ostatných rokoch ba desaťročiach, ale takto jasne sa doteraz nijaký nemecký biskup nevyjadril:

„My nie sme nijaká filiálka Ríma. Každá biskupská konferencia je kompetentná vo veci pastorácie vo svojom kultúrnom prostredí a má prapôvodne za úlohu sama hlásať Evanjelium“, vyhlasuje kardinál Marx, ( na obr.) predseda Biskupskej konferencie Nemecka (DBK) po jarnom zasadnutí KBN žurnalistom v Hildesheime. Nemeckí biskupi chcú preto po riadnej synode v októbri vydať vlastný pastiersky list o manželstve a rodine, ako Marx oznámil.

Proti pastierskemu listu nemeckých biskupov o manželstve a rodine by v zásade nebolo čo namietať. Na špecifickú situáciu cirkvi v Nemecku sa takto možno konkrétne zamerať. V súvislosti s citovanými Marxovými  výpoveďami a doplneniami biskupa z Osnabrücku Franza-Josefa Bodeho však od tohto ohlásenia nemožno očakávať nič dobré. Podľa názoru Bodeho má biskupská synoda dokonca historický význam.

Jej účastníci sa nebudú radiť iba o manželstve a rodine ale synodálni otcovia nanovo postavia zásadnú otázku teológie vôbec. Zásadnou otázkou je, či iba Sväté písmo a Tradícia sú prameňmi teologického poznania, alebo aj „realita ľudí a sveta“. To by znamenalo zmenu teologických paradigiem, ako napísal nemecký katolícky denníkTagespost.

Bode v tejto súvislosti hovorí o „dialogickej štruktúre skutočnosti“,  ako sa to vyjadruje v prvom odseku pastoračnej konštitúcie „Gaudium et spes“ Druhého vatikánskeho koncilu:

„ … niet nič naozaj ľudské, čo by nenašlo ozvenu v ich srdciach (Kristových učeníkov)“, uvádza sa tam (GS 1). Bode z toho vyvodzuje, že nielen kresťanské posolstvo musí nachádzať odozvu v ľuďoch, ale aj „ľudia musia nájsť odozvu u nás“.

marxTieto myšlienkové pochody môžu byť iste myslené v zmysle Cirkvi, no neboli by takto nijakou zmenou paradigiem. Pretože Cirkev musí samozrejme v pastorácii zohľadňovať príslušné ľudské, spoločenské a politické okolnosti. Ježiš jej dal poslanie, hlásať Božie slovo konkrétnym ľuďom v ich životných situáciách a udeľovať im sviatosti.

Zmena paradigiem je to až vtedy, keď sa príslušná životná realita bude považovať za smerodajnú pre obsah náuky a za normatívnu pre prikázania. A k tomu v konečnom dôsledku Bodeho myšlienky smerujú. Náuka Cirkvi sa potom stane závislou od okolností doby. Bode si túto zásadnú otázku, ktorú postavil do hry, očividne sám aj zodpovedal a potvrdzuje to ďalšou výpoveďou na tej istej tlačovej konferencii. Na otázku o smerodajnom teológovi uvádza freiburského profesora teológie morálky Eberharda Schockenhoffa. Jeho tézy o manželstve analyzovala podrobne pre kath.net už Mária Prüglová z Referátu pre manželstvo a rodinu Salzburskej arcidiecézy (kath.net analysiert ).

Schockenhoffová je toho názoru, že individuálne svedomie je poslednou rozhodujúcou inštanciou v morálnych otázkach. Ak sa tento princíp aplikuje na „horúci zemiak“ svätého prijímania pre znovu zosobášených rozvedených, ponecháva sa úsudok vo svedomí týmto ľuďom. Podobne argumentovali nemeckí biskupi už v nešťastnom Vyhlásení z Königsteinu z 30. augusta 1968. V dvojznačných formuláciách sa na jednej strane zdôrazňuje pápežská autorita, na druhej strane sa zaprisahávajúco zdôrazňuje „zodpovedné rozhodnutie vo svedomí veriacich“.

Podobným spôsobom pokúša osud kardinál Marx. V náuke zostávame v spoločenstve Cirkvi, v jednotlivých otázkach pastorácie „nemôžeme čakať, kým nejaká synoda povie“, čo máme v Nemecku robiť – „ako máme stvárniť pastoráciu manželstva a rodiny v Nemecku“ cituje ho Tagespost. Konkrétne to očividne vo svetle téz biskupa Bodeho znamená: Nemeckí biskupi – ak sa ich opýtajú – budú naďalej učiť, že manželstvo je nerozlučiteľné. Či civilné manželstvo alebo opätovný sobáš znamenajú vylúčenie zo svätého prijímania, zostáva však na rozhodnutí vo svedomí jednotlivca.

Cirkev má iné chápanie svedomia. Je to „prapôvodný miestodržiteľ Krista“ vo vnútri človeka, ako píše kardinál Newman. Tak ako všetky ľudské schopnosti aj schopnosť úsudku svedomia je postihnutá dedičným hriechom. Preto je potrebné vzdelávanie svedomia, čo je podstatnou súčasťou výchovy. „Svedomie musí byť poučené a morálny úsudok osvietený. Dobre formované svedomie je správne a pravdivé. Vynáša svoje úsudky v súlade s rozumom a v zhode s pravým dobrom, ktoré chce Stvoriteľova múdrosť. Výchova svedomia je nevyhnutná, lebo ľudia sú vystavení negatívnym vplyvom a hriech ich pokúša, aby dali prednosť vlastnému úsudku a odmietli učenie predkladané autoritou (KKC 1783). Meradlom je Boží zákon, ktorý majú ľudia „vpísaný vo svojich srdciach“  (Rim 2,15).

Proklamácie kardinála Marxa a biskupa Bodeho napriek ich niekedy dvojznačným formuláciám so zriedkavou jasnosťou ukazujú, čo sa vlastne skrýva za diskusiou o pastoračných otázkach manželstva a rodiny. Ide o správne chápanie svedomia, o sviatosť manželstva, Eucharistie a pokánia, ide v podstate o INÚ TEOLÓGIU. Skrýva sa za tým teológia, ktorá sa vyučuje na väčšine katolíckych fakúlt nemeckej jazykovej oblasti prinajmenej jednu generáciu. Plody tejto teológie – heslo: zmena paradigiem – povedie o nejaký čas k INEJ CIRKVI. To nám teraz pomaly začína byť jasné. –zg-

Mombacher Kampagne 2014 – Gottesdienst „Narrenlob“ 

Reagujete:   V Nemecku cirkev ide dolu vodou, po vzore Holandska. To je zvláštne, že najväčší úpadok Cirkvi je v krajinách rýnskej skupiny, čo na IIVK presadila „modernizáciu“ a agiornamento.

 Len pozrite na „bohoslužby“.   Čitateľ

https://www.youtube.com/watch?v=cbOVKeRetWI#t

Píšete nám:  Kto má uši, nech počúva…

Milí priatelia, Cirkev v západných krajinách Európy je v situácii, ktorú my vidíme len veľmi zdiaľky. A to aj vzhľadom na informácie, ktoré sa ku nám vlastne bežne nedostanú. Dostali  sme nedávno list z Belgicka od pani Zuzany de Jonghe, ktorá v tejto krajine  žije a pôsobila  ako katechétka, a ktorá nám približuje niečo, čo my na Slovensku našťastie ešte nepoznáme. 

Možno to, čo budete čítať, sa vám bude zdať ako „silná káva“, je však načase, aby sme si uvedomili, že diabol usilovne „pracuje“  na tom, aby rozložil najmä Cirkev, božsko-ľudskú inštitúciu. Nepodarí sa mu to, ale Cirkev prejde ťažkou, mučeníckou očistou, a napokon – tak ako Ježiš, keď zomrel na kríži – sa bude podieľať na záchrane iných.   Toto si treba uvedomiť a chápať svoje kresťanstvo v duchu tretieho fatimského tajomstva – že napokon to bude krv mučeníkov, ktorá  bude prispievať ku spáse mnohých  hriešnych a poblúdených.    A. Selecký

Kto má uši, nech počúva

Nasledujúci príspevok nie je jednoduché čítať. Nejedná sa o senzáciu, ani nemá za cieľ napádať veriacich, a už vôbec nie je útokom na cirkev.

Je pravdivou a osobnou výpoveďou- svedectvom veriacej ženy a matky o jej skúsenostiach s prežívaním viery a spoločenstva veriacich, v ťažko skúšanej, sesterskej cirkvi v Belgicku, ktorú ona sama pripodobňuje Laodicejskej cirkvi.

Toto svedectvo je opakovaným volaním o pomoc, modlitbu a pôst za spomínanú cirkev a hlavne jej predstaviteľov. Pomoc, ktorú títo veriaci, prechádzajúci ťažkou krízou nedôvery voči cirkvi, ako Kristovho spoločenstva lásky a hlavne voči jej predstaveným, tak veľmi potrebujú. Lebo ako hovorí apoštol Peter v Skutkoch apoštoloch sám : „Veď aj oni prijali Ducha Svätého, rovnako ako my.” A ako píše apoštol Pavol : “Sú údmi Kristovho tela rovnako, ako my.” Kto by vo svedectve, ktoré je miestami naozaj veľmi tvrdým čítaním, hľadal iné, než čím je, hlboko sa mýli.

Osem rokov v Laodicejskej cirkvi

Hovoriť o situácii v belgickej cirkvi bez poznania jej histórie, tradícií a zvyklostí, len na základe zopár skúseností, by nebolo skutočne objektívne. Preto sa vám najprv veľmi krátko pokúsim priblížiť a opísať skutočne otrasnú minulosť a súčasnú, až mrazivú situáciu cirkvi a veriacich v tejto krajine. To, čo píšem nie je emocionálna, ale faktická výpoveď založená na osemročnej, osobnej skúsenosti s tunajšou cirkvou a jej predstaviteľmi, ako aj veriacimi a mojej osobnej služby v tejto cirkvi.

Mnohí z vás počuli o belgickej cirkvi prvý krát možno iba vďaka povestným a naozaj nespočetným škandálom s pedofilnými kňazmi, o ktorých sa belgická tlač na základe škandálov ich vlastných kňazov v rôznych končinách sveta tragicky vyjadruje ako o “vývoznom artikle krajiny“. Aby však človek dokázal vidieť tento otrasný fakt v kontexte historického diania, z ktorého vychádza a do ktorého zapadá, a pochopil aj dôvody a dnešné katastrofické následky takéhoto počínania padlých kňazov a cirkevných predstaviteľov, treba sa vrátiť do povojnových, päťdesiatych rokov bývalého storočia, kedy sa semená tejto otrasnej tragédie siali.

“ Hľaď na svoju púť v údolí, poznaj, čo si urobil, …“ (Jer 2,23b)

Ako všetci vieme, v päťdesiatych rokoch prebiehalo aj u nás, na Slovensku  vyvlastňovanie majetku. Ale po zhliadnutí trojdielnej, historickej reportáže kresťanského vysielania Braambos, o skutočných ukrutnostiach “vyvlastňovania“ v tom istom čase v Belgicku som pochopila, že je aj čosi oveľa horšie, ako keď človeku nasilu vezmú majetok. V Belgicku totiž nešlo o vyvlastňovanie majetku, ani o násilné oberanie obyvateľov o ich dobytok.

Belgická cirkev totiž násilím, bezcitne a bezohľadne brala deti z rodín.

Konkrétne sa to robilo tak, že ak mala rodina (väčšinou sa to praktizovalo v bohatých rodinách) viac ako štyri deti, bola podľa vtedajších “nariadení” cirkvi, povinná odovzdať katolíckej cirkvi jedno až päť detí (podľa “uváženia” zodpovedného vtedajšej cirkvi) a to buď za kňaza, alebo za mníšku. Z rozprávania mojej belgickej rodiny viem, že rodiny, ktorým takto násilím odobrali aj päť detí, neboli výnimkou. Ako odmenu dávali kňazi rodičom, ktorým vzali najviac detí, akési “medaily za statočnosť “, aké sa dostávali za socializmu od predstaviteľov strany. O následky takéhoto konania na úbohé deti sa vtedy nik nestaral a detí sa nik nezastal.

A tu práve má svoj počiatok špirála dlhoročného násilia páchaného na deťoch. Čo sa s nimi za múrmi kláštorov dialo, sa dozvedáme až z dnešných výpovedí ich súčasných obetí a z množstva škandálov pedofilných a násilných kňazov. Ale aj z nespočetných svedectiev veriacich o sadistických mníškach, a ich tak neľudskom správaní sa voči deťom v internátoch cirkevných škôl, dievčenských školách, či sirotincoch, o akom sme doposiaľ počúvali len v súvislosti s koncentračnými tábormi. Týmto ohavnosť konania týchto ľudí nechcem v žiadnom prípade ani ospravedlniť, či bagatelizovať, len vysvetliť, prečo a odkiaľ násilie prišlo. Ako sa hovorí: ” Násilie plodí len násilie. A že čo človek zaseje, bude naozaj v pravom čase žať, vidieť aj na tejto cirkvi.” A tak sa naozaj vôbec nemožno čudovať ani súčasnej nedôvere belgických veriacich v katolícku cirkev, ani následnému, nielen odpadu od viery, ale aj odchodu mnohých z katolíckej cirkvi v Belgicku vôbec.

Kto má uši nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám.

 “ Hrôza a ošklivosť šíri sa v krajine… a kňazi vládnu na vlastnú päsť…“

K ďalšej skúsenosti s tunajšou cirkvou ma vlastne priviedla arogancia slovenského kňaza, zodpovedného za Slovenskú katolícku misiu v Belgicku v tom čase. Chcela som prihlásiť svojho syna na náuku v súvislosti s prijatím sviatosti birmovania. Ale ostala som šokovaná jeho reakciami: Najprv chcel môjho syna nechať pobirmovať behom dvoch týždňov od prihlásenia a navyše úplne bez prípravy. Keď som takýto podvod odmietla, osopil sa na mňa, že tak mi treba, že kvôli mne teraz môj syn nebude mať birmovku. Viac som Slovenskú katolícku misiu v Bruseli o pomoc už nežiadala a odišla so žiadosťou priamo do farnosti Panny Márie v Antwerpách. Kto má uši nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám.

 “ Teda viera je z hlásania a hlásanie skrze Kristovo slovo “ (Rim 10,13)

Priznám sa, že som si vždy myslela, že cirkev je v základných veciach výuky náboženstva a prípravy na sviatosti jednotná všade vo svete, ale vďaka skúsenostiam s tunajšou cirkvou a hlavne jej predstaviteľmi si to už nemyslím.

Belgická cirkev totiž okrem iného, pripúšťa deti na birmovku už vo veku 12 rokov. Moje prekvapenie bolo o to väčšie, že aj úroveň poznania a spracovávania nformácií ohľadom birmovania, ak porovnáte 12 a 15 ročné deti, je diametrálneodlišná. Nehovoriac o intelektuálnej úrovni detí rovnakého veku na Slovensku a v Belgicku. Z osobnej skúsenosti ako katechétky takýchto detí môžem spokojne povedať, že 12-ročné deti na Slovensku, sú intelektuálne skutočne zrelšie. Podľa zodpovedného za katechétov bol teda môj syn, vtedy vo veku 16 rokov na prípavu v ich skupine ”starý” a tak bol preradený do jeho skupiny starších deti iných národností. Dokonca mi, po zistení, že mám za sebou nielen dlhoročnú službu v cirkvi, ale aj biblické vzdelanie, ponúkol prípravu tých 12-ročných detí na birmovku.

Keď sa však kňaz, zodpovedný za priebeh prípravy detí na sviatostí dozvedel, že pri príprave používam nie ich papierové rozprávky o Ježiškovi, potope sveta a podobne, ale Sväté Písmo, osopil sa na mňa následovne. ”Ak ešte raz deťom spomenieš Sväté Písmo a ak im ešte raz povieš čokoľvek o svojom cirkevnom spoločenstve, spoluprácu s tebou ukončím! ” Odpovedala som, že deti patria Kristovi, nie jemu a učiť so Svätým Písmom som napriek tomu neprestala. Kto má uši nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám.

“ Beda svetu pre pohoršenie! … ale beda človekovi, skrze ktorého pohoršenie

prichádza! “ (Mt 18,7)

Asi dva týždne potom došiel môj syn s požiadavkou, či by som ho, kvôli návalu

príprav na skúšky v škole, na birmovku nemohla pripravovať ja doma. Rešpektujúc autoritu som mu navrhla povedať o tom jeho katechétovi a v prípade, že by to povolil, bez problému by som ho pripravila. Problém som v tom nevidela aj preto, že môj syn odmalička vyrastal v ovzduší viery. Syn sa z katechézy vrátil úplne znechutený a s tým, že už na prípravu do skupiny viac nepôjde. Keď som sa ho opýtala na dôvod, povedal toto : “ Pýtal som sa vedúceho, ohľadom prípravy na birmovku tebou, ako si mi poradila. A on mi na to pred všetkými povedal, že ma pripravovať nemôžeš, lebo si nie je istý, že by si to urobila správne. A ja som sa ho na to opýtal: Moja mama je schopná ako katechétka pripravovať ostatné deti a mňa nie? “ Ešte že cirkev učí, že prvými svedkami viery sú rodičia. Keďže syn po tomto incidente odmietal ďalej chodiť na náuku, celú záležitosť sme s manželom

ohlásili na biskupskom úrade. Ale tu sa žiadne “ prepáč “ nehovorí, len sa všetci tvária, že sa nič nestalo. Syn nakoniec sviatosť prijal, ale jeho dôvera v cirkev je zničená. Kto má uši nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám.

“Vôl si pozná gazdu a osol jasle svojho pána; Izrael nepozná, môj ľud

nepochopí. “ (Iz 1,3)

Nová farnosť, nová služba, znova príprava birmovancov, tentokrát dospelých

cudzincov, žijúcich v Belgicku, ktorí žiadajú o sviatosti. Zodpovedný za prípravu je diakon a je veľmi potešený, že mu do spoločenstva birmovancov pribudne aj pomoc. Ale len naoko. Katechézy prebiehajú veľmi ťažkopádne a to nie kvôli jazyku, ktorým sú všetci na katechézach volaní hovoriť, ale vďaka ťažkopádnemu a značne chaotickému, aj emotívnemu prístupu zodpovedného. Aby ste pochopili ako prebiehala prípava dospelých podľa takého príkladu: stretnutie otvára vedúci skupiny, alebo ten, koho tým poverí. Začína sa predtlačenou modlitbou z cirkevného kalendára, alebo inej lietratúry podľa voľby vedúceho a v štýle ťažkého prednesu nedeľnej chvíľky poézie. Katechumeni môžu nakoniec povedať Amen.

Potom vedúci prečíta pasáž z Písma, určenú zasa ním (počas rok trvajúcej prípravy sa nečíta viac ako štyri pasáže z rôznych Evanjelií) a vyzve katechumenov, aby reagovali. Ak nereagujú, reaguje sám a skúša ich naviesť na dialóg ohľadom prečítaného textu. Tu by som upozornila na fakt, že veriaci nie sú v žiadnom zmysle ani vedení, ani volaní ani modliť sa vôbec, ani ku spoločnej modlitbe veriacich, ani za seba navzájom. Modlitba ako taká sa síce u nich predpokladá, ale je to zároveň tabu, o ktorom sa nehovorí, lebo podľa vlastných slov belgických veriacichkatechétov aj kňazov, citujem: “My, Flámi, o svojej viere nehovoríme, ani o modlitbe, ani náš duchovný život s ostatnými nezdieľame.“ Uprostred náuky potom spraví vedúci pauzu na kávu a koláčik a po 45 minútach pokračuje snahou o dialóg, alebo krátkou modlitbou na záver stretnutia. Výsledkom je, že sa vďaka veľmi napätej atmosfére nikto na nič nepýta.

Po treťom stretnutí som diakonom vyzvaná viesť stretnutie. Diakon je po stretnutí celý nadšený a svedčí o tom, že takú modlitbu a stretnutie ešte nezažil. Najviac ho oslovuje modlitba príhovoru na konci stretnutia, akú podľa vlastných slov v domácej cirkvi nikdy nezažil, ani o nej nepočul. Keď je onedlho na to hospitalizovaný, skupinu preberá kňaz, do ktorej časť katechumenov patrí. Hneď na prvom stretnutí ma vyzve, aby sme sa- kvôli jeho veku- vo vedení skupiny striedali. Druhé stretnutie vediem ja. V skupine je katechumenka, ktorá prijala sviatosť krstu ešte ako dieťa, ale ani v čase prípravy na birmovku a vo veku 35 rokov ešte nemá absolvovanú ani sviatosť zmierenia, ani prvé sväté prijímanie.

Po ukončení stretnutia kňaza žiadam o prípravu tejto katechumenky na sviatosti, ktoré ešte neabsolvovala. Žiadam ho o to z dôvodu, že ďalšia katechumenka príjme počas blížiacej sa Veľkej noci krst a bolo by úžasné, ak by mohli sviatosť zmierenia s Bohom a Svätého prjímania absolvovať obe spoločne. O to viac, že sú obe nielen priateľkami, ale aj pochádzajú z rovnakej (rozumej jeho) farnosti. S ťažko kontrolovaným rozčúlením mi oznámi, že mu leziem na nervy, lebo sa modlím s Písmom, presne ako ho hospitalizovaný diakon varoval (!), a že sa modlím chvály, čo je podľa neho vrchol! A že ON rozhodol, že ju na príjimanie ani na spoveď do Veľkej noci nepustí. Na ďalšom stretnutí mi však kňaz nakričal: “Ty ju pripravíš na spoveď aj na prijímanie! “ Kričal to na plné hrdlo v kostole tak, že šokovaná ostávam nielen ja, ale aj katechumeni. Títo, pochopiac, že Písmo je na katechézach nežiadúce (!), od tej chvíle prestávajú toto nosiť na stretnutia a už nemajú záujem ani o jeho vysvetľovanie. Sviatosti nakoniec prijali obe. Ale ich dôvera kňazovi farnosti, či v cirkev sa dostáva na bod mrazu a o cirkev, či poznanie Boha, už podľa vlastných svedectiev nemajú záujem. Rovnakú skúsenosť má aj moja priateľka, mimochodom tiež Slovenka, ktorej dcéra sa pripravovala na prvé sväté prijímanie. Keď sa dožadovala informácií ohľadom prípravy dcéry aj na sviatosť zmierenia, kňaz jej povedal, že tá bude až na budúci rok. Ako má dcére vysvetliť, že ju učila podľa katechizmu, že bez vyznania hriechu Eucharistiu prijať nemôže, jej kňaz už neodpovedal. Kto má uši nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám.

“Ale chráňte sa kvasu farizejov a saducejov! “ (Mt 16,6)

Svätá omša, na ktorej sa v nej s manželom účastníme, je obetovaná za duše zosnulých členov farosti, na ktorej musí byť podľa tunajšieho zvyku prítomný aspoň jeden zástupca rodiny zosnulého. Pred omšou sa prinesie pred oltár stolík, na ktorý sa poukladajú fotografie všetkých zosnulých za posledný mesiac a k nim sa poukladajú sviečky. Kňaz začne sv.omšu prežehnaním a hneď po ňom – ešte predtým, než prednesie úvodnú modlitbu – prečíta nielen mená všetkých zosnulých, ale u každého zosnulého prečíta aj: dátum narodenia, dátum úmrtia, bydlisko, meno pozostalého manžela, manželky, či partnera, príčinu smrti a dátum, aj miesto pohrebu. Po prečítaní všetkých informácií o zosnulých, kňaz vyzve zástupcov rodín, aby prišli od Paškála odpáliť pripravenú sviecu na pamiatku zosnulých a položili ju späť k fotografii zosnulého rodinného príslušníka. Toto sa opakuje počas sv.omše dokopy trikrát, aj keď svieca sa nebohým zapaľuje len v úvode slávenia.

Všetci veriaci musia zakaždým, pri čítaní týchto údajov o nebohých spolufarníkoch stáť. Avšak počas modlitby Verím v Boha, ako aj pri modlitbe Otče náš, veriaci spokojne sedia, akoby sa nič nedialo. A takto sa to deje každú poslednú nedeľu v mesiaci takmer vo všetkých menších farnostiach federácie farností mesta Antwerpy.

Priestoru na osobnú, hoci len kratučkú modlitbu veriaceho počas sv.omše niet. Je to sterilné slávenie. Keď som ohľadom tejto modloslužby (inak sa to nazvať nedá) hovorila s kňazom, zodpovedným za farnosť, povedal, že je to síce modloslužba, ale veriacim sa to takto páči, prajú si to, a že on sám nemá silu im povedať, že to takto byť nesmie. Ale že sa môžeme tešiť z faktu, koľko ich na také slávenie príde.

Napísala som teda na biskupský úrad, aby sa veci ujali zodpovední a kňazovi prípadne pomohli. Bezvýsledne. K biskupovi sa môj email ani len nedostal. A ani mnohé ďalšie, ohľadom korupcie zodpovedných za cirkevné vzdelávanie. Kto má uši nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám.

 

“Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov. “ (Lk 11,1)

Je prvá nedeľa v mesiaci a slávenie je venované deťom, pripravujúcim sa na prvé sväté prijímanie. V dnešných časoch sa už asi nik nepozastavuje nad aktuálnosťou čítaní na svätých omšiach venovaných deťom, či mládeži, práve naopak. Sú vítaným spestrením takmer každej farnosti. A predsa sú tunajšie tzv.detské sväté omše naozaj desivou výpoveďou a skutočne mrazivým svedectvom o hĺbke úpadku tunajšej cirkvi. A ten začína už tým ako sa deti na stretnutiach učia jednotlivé úkony, akým je aj prežehnanie sa po príchode do chrámu. Po vstupe do kostola nám jedna z matiek prítomných detí vtláča do rúk spevník, aby sme vraj vedeli, ako sa na tejto omši zorientovať. A tak sa počas počas čakania na slávenie na chvíľku zalistujem do spevníka, aby som už na jeho druhej strane s hrôzou zistila, ako deti sa učia prežehnávať. Spevník – modlitebník nielen opisuje, že veriaci sa prežehnáva v

mene Otca, i Syna, i Ducha Svätého. Je v ňom názorná ilustrácia* s popisom návodu prežehnania v znamení kríža, citujem:

  1. Boh ma miluje zhora
  2. nadol
  3. a odtiaľ,
  4. potiaľ.”

V tom momente do chrámu vstupuje kňaz a hádajte, čo pri prežehnávaní deti hovoria. A ani jedna Božská osoba sa pritom nespomína. Kto má uši nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám.

 “..hľa, opovrhli slovom Pánovým, akúže múdrosť potom majú? “ (Jer 8,9b)

Tá istá slávnosť. Ale Božie slovo z kazateľnice nepočuť. Nieto ani prvého čítania, to nahradili rozprávkou o troch kvietkoch. Niet ani žalmu, ten zamenili za veselú pesničku pre deti, ktorú si sotva niektoré pamätalo. Ani druhého čítania sa veriaci nedočkali, to sa nahradilo reklamou na potreby akéhosi spoločenstva. A kto čaká, že bude počuť na detskej omši Božie slovo ako potravu pre dušu, podanú v Evanjeliu, ten sa už vôbec nedočká. To je nahradené skutočne rozprávkou o tom, ako, citujem diakona miestnej cirkvi počas čítania: “Matka Mária s úsmevom dovolila starému Simeonovi v chráme podržať dieťa Ježiša v náručí, keď ju o to požiadal, aby jej o ňom mohol povedať prečudesné veci.” Počas čítania tejto rozprávky veriaci stoja, akoby šlo oskutočné Evanjelium. Ale sv.omša ešte neskončila. Prichádzame k momentu vierovyznania. To začína slovami: “Verím v Boha, ktorý chce byť otcom” a potom sa 12 článkov viery zredukuje na 3, a to úplne skomolené a veriaci tento blud vyznávajú úplne automaticky, bez akéhokoľvek zamyslenia. Spevník takých bludov obsahuje hneď niekoľko, aby bolo z čoho si vybrať. A posledným prekvapením je modlitba Pána. Človek by čakal, že aspoň tá ostane, ako má byť. Opak je však pravdou. Najnovšia verzia holandského

prekladu Biblie učí veriacich modliť sa ju takto :

”Otče náš v nebi, nech je posvätené tvoje meno, nech príde tvoje kráľovstvo a tvoja vôľa nech sa deje na zemi, ako aj v nebi. Chlieb, ktorý potrebujeme, nám daj dnes. Odpusť nám naše dlhy, ako sme aj my odpustili tým, čo nám niečo dlhovali. A neuvádzaj nás do pokušenia, ale zachráň nás od dosahu zla.”

Počas eucharistickej obety som sa pristihla pri myšlienke, či potomto všetkom naozaj ešte prijímame telo Pána Ježiša, alebo už len ten keksík. Ak vám duša pri svätej omši ešte nikdy neplakala žiaľom, tak verte, že tu vám bude. A podobnými svedectvami by som mohla zaplniť niekoľko kníh. Boh ešte neopustil túto krajinu, aj keď tunajší veriaci, ako sa zdá, opustili svojho Boha. Ten, kto tu chce naozaj kráčať za svojím Pánom a žiť vo viere, prechádza nielen duchovnou púšťou, ale aj skutočne ťažkou skúškou viery v cirkev, ako matku veriacich. Ale verte, že v takýchto momentoch sa v sebe neubránite modlitbe slovami márnotratného syna: Koľko chleba nazvyš majú moji bratia na Slovensku a ja tu hyniem od hladu. Kto má uši nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám.

Zuzana De Jonghe

KINO:  Kňaz León Morin
Film je natočen podle románu belgické spisovatelky Beatrix Beckové Kněz Léon Morin z roku 1952.
Hlavním námětem je náboženská konverze. Hlavní hrdinka Barny je ateistka a vdova po židovském komunistovi. Když se setká s knězem Léonem Morinem (Belmondo), zahájí s ním intelektuální diskuzi na téma víry v Boha. Vše se odehrává během okupace v části Francie, kterou kontroluje fašistická Itálie, a kněz Morin je členem odboje.
Skvělý film, hodící se do misijních poměrů české církve uprostřed Evropy zaplavené novopohanstvím a čekající na novou evangelizaci starých katolíků i mnoha bloudících

Exorcisti v akcii:  Boj s diablom