Apropo GORILA, alebo – kozliatočká, otvárajte…

988


/>Najprv som si povedal:  Nie je to moja vec. Ale po neuveriteľnom vývoji ohľadne zvláštnej kauzy pod názvom Gorila musím spomenúť isté veci, o ktorých som si myslel, že u mňa  navždy zapadnú prachom.

Najprv načrime trocha do minulosti. Kdekto si myslel, že obávaná ŠtB  sa v studenom Novembri 1989 roztopila ako kocka ľadu v pohári s džúsom, alebo zmizla v akomsi čudnom bermudskom trojuholníku dejín,  za štrngania kľúčov a úsmevov nových čias. Sľúbili sme si predsa lásku, všakže. Avšak aj malý chlapec vie, že tajné služby majú svoj nadčasový život, že menia svoju tvár, ale že ten potenciál informácií a stratégie ide proste ďalej. Že majú svoje zahraničné spolupráce a v konečnom dôsledku pracujú v iných formách pre ďalšie vlády alebo proti nim, ako stále použiteľné „firmy.“

Takmer som sa zasmial, keď minister vnútra SR Daniel Lipšic nedávno na akomsi brífingu alebo debate hovoril, ako mu etablovaný „Slovák“, kanadský novinár Tom Nicholson doniesol do istej reštaurácie spis Gorila, ale napokon si ho odniesol.

Presne to isté som zažil ja práve pred 20-timi rokmi, keď som bol  šéfredaktorom Slovenského denníka a naša najväčšia práca pred voľbami 1992  bola – všetkými dostupnými prostriedkami zhromaždiť informácie o Vladimírovi Mečiarovi, ktorý vtedy prežíval azda vrchol svojej popularity.  Pracovalo sa na špeciálnej správe (Branno-bezpečnostný výbor NR SR pod vedením poslanca a bývalého politického väzňa  Františka Javorského – neskôr zahynul pri autonehode). Vtedajšia FBIS  tiež zbierala  informácie. Vedeli sme dokonca aj to, prečo má V. Mečiar pod okom jazvičku… Blížili sa voľby a Brannobezpečnostná správa sa dotvárala do svojej konečnej podoby.

Vtedy som sa stretol s pracovníkom FBIS v bistre Kazačok na Šafárikovom námestí a nasledovala scéna akú spomína  aj Daniel Lipšic v súvislosti s Gorilou.  Pracovník FBIS mi doniesol v kufríku Správu o Vladimírovi Mečiarovi s tým, že v najbližších dňoch ju uverejní Slovenský denník. Avšak napokon pracovník FBIS zaváhal a s konštatovaním, že to je predčasné, odišiel aj so správou v kufríku. Na moje varovanie, že táto správa unikne niekam inam, nereagoval.

O niekoľko dní milá správa o Vladimírovi Mečiarovi  skutočne vyšla. Avšak v českom denníku Mladá fronta dnes.Podpísaný pod správou bol –  Štefan Hríb.

Ako sa dostal Štefan Hríb ku tej správe, to by vedel povedať on sám.  Možno ju tiež našiel niekde v poštovej schránke, alebo v koši na odpadky… Výsledok tohto kroku bol však ten, že Vladimír Mečiar využil túto skutočnosť a prehlásil Správu Brannobezpečnostného výboru o sebe ako český útok proti jeho osobe. Nuž – a bolo vymaľované.  Úporná práca niekoľkých mesiacov bola „v čudu“.

Štefan Hríb bol v tom čase radovým redaktorom Slobodnej Európy (do ktorej sa už nahrnulo množstvo našich novinárov – zrejme to bol dobrý odrazový kariérny mostík)  a správa o Mečiarovi z neho urobila zaujímavú postavu.

To mi tiež robí akúsi paralelu so záhadným kanadským novinárom   Tomom Nicholsonom, ktorý sa –  podobne ako Štefan Hríb v roku 1992 ku Brannobezpečnostnej správe o V. Mečiarovi – záhadne dostal ku spise Gorila a táto skutočnosť ho „vystrelila“ do centra záujmu – a nebodaj ako hrdinu súčasnej situácie.

Tu si môžeme jasne uvedomiť spojitosť – istí novinári ako spoluhráči spravodajských služieb. A nie sú jediní. Prečo asi?

Keď sa vrátim  ešte k spomínaným voľbám v roku 1992:  Vladimír Mečiar zažaloval Slovenský denník, ktorý do neho „pral“ zo všetkých kalibrov  (vtedy bol SD straníckymi novinami KDH)  Skončilo to súdnym pojednávaním. Konalo sa v Justičnom paláci, bolo prerušené, odložené a celý spor zahratý do autu.  Hovorím o svojich vlastných skúsenostiach.

Napätie v Slovenskom Denníku bolo také veľké, že som začal do práce chodiť vo vojenskej bundokošeli.  Nikdy nezabudnem napríklad na scénu, keď po mojej kancelárii pobehoval s vytasenou pištoľou rozčúlený Leonard Čimo (lietal v afére „Tisova vila“ – kto si pamätá vtedy z tejto vily v Trenčíne zmizlo množstvo zväzkov ŠtB).  Čimo  vtedy musel emigrovať do Švajčiarska. A to nebol jediným členom tajných služieb, ktoré si v Slovenskom denníku podávali kľučky.

To ale nebolo všetko. Do práce Slovenského denníka sa začala pliesť istá tajná západná rozviedka. Na centrále KDH bola vtedy činná aj verejne známa americká poradkyňa Nina Jurewicz.

Táto „istá západná rozviedka“ vypracovala aj istý psychologický krok – plagát, ktorý mal pomôcť v predvolebnej kampani proti  Vladimírovi Mečiarovi. Plagát bol taký hrozný, že som ho odmietol uverejniť a ktorý – uverejnený inde – napokon významným spôsobom znížil predvolebné preferencie KDH…  Keďže som bol napokon aj tak obvinený z prehratých volieb, rezignoval som na post šéfredaktora Slovenského denníka.

Keď si spomínam na vtedajšie udalosti a situáciu,  vzniká mi zaujímavá paralela s  „kauzou Gorila“, aj keď v inom „garde“.  Opäť idú voľby.  Opäť treba niečo vytiahnuť, na čo občania – voliči zareagujú.  To, že tu je korupcia  vyše 20 rokov, a nikto ju neriešil – nie je zaujímavé. Dokonca tá korupcia a príprava „rozhnevaných más“ sa zdá byť úplne účelová. Zaujímavé je to, že zase istá tajná služba (povedzme SIS – ale možno aj úplne iný „servis“)  účelovo ponahráva veci, ktoré zrejme predtým nenahrávali (neboli objednané?) resp. vytiahnu takúto časovanú bombu, aby proste previedli v slovenskej spoločnosti istý zámer. Proste tu treba niečo dosiahnuť.

Podľa môjho názoru ide o snahu úplne potopiť SDKÚ,  (zrejme SDKÚ dohrala svoju rolu resp. zlyhala)  a dokonca aj strana 99% má veľmi čudné zázemie a úlohu, podľa mojich informácií sú nasadení proti strane SMER – SD. A naša milá Gorila je tu akýmsi katalyzátorom situácie.  Proste na Slovensku sa niečo chystá.  A náš milý volič, ktorý o ničom netuší – má tomu dať legitimitu!

Štefan Hríb by bol dnes asi v tomto ťažko použiteľnou osobou, tak máme tu ďalšiu zázračnú postavu – Toma Nicholsona.  Predpokladám však, že Nicholson je iba vrchol ľadovca.  A že Kauza Gorila má oveľa dlhšiu prípravnú fázu, a dokonca prepojenia, o ktorých sa tomu chudákovi slovenskému voličovi ani nesníva. Ja tu nebudem už nikoho menovať –  prídete si na to aj sami.

Vývoj tomu dáva celkom za pravdu. Ak si pospájame všetky tie „farebné revolúcie“ a kontinentálne „jari“,  spomínajúc si aj na slávny November tu vyskakuje akási známa schéma.

Nuž teda – za prvé:   Nebuďme naivní a nemyslime si, že slovenské vlády resp. slovenské orgány sú nezávislé inštitúcie.

Za druhé: Ak si všimneme čudné chovanie členov vlád SR,  poslancov NR SR alebo aj členov politických strán, vychádza z nich to, že im vôbec nejde o blaho tejto republiky resp. národa. Prečo?  Je jasné, že aj keby chceli, nemôžu. A v tom je zákernosť pôsobenia tajných služieb, ktoré zariadia, čo chcú zariadiť, vedia všetko, čo chcú vedieť. A používajú to.

Za tretie: Kto tu  má svoje páky, a prečo? Čo sleduje? Práve to treba odhaliť.

Ako bývalý disident sa na chvíľu vrátim aj do čias komunizmu. Dnes mi je nad slnko jasné, že celý dominový efekt pádu  východného bloku bol riadený, a ďaleko dopredu pripravovaný. Len boli ľudia, ktorí boli informovaní, potom tí menej informovaní, a ďalej tí neinformovaní vôbec. To sa ukázalo v dalšom slede udalostí.

Rýchlokvasení revolucionári – ktorí dobre vedeli, ako postupovať resp. mali svoje inštrukcie – „opili rožkom“  tie námestia, ktoré si fandili, že získali slobodu. Bolo mi smutno z toho, keď som nedávno počúval Jana Budaja, ktorý pri proteste proti Gorile vyšiel s „budajkou“ na hlave na námestie SNP a povedal, že je rád, že opäť ide o očistu spoločnosti. Milý Jano Budaj, veď ty sám si spolu s ostatnými „revolucionármi“ pripravil pôdu na to, čo tu dnes máme.

Ďalej je mi smutno, keď vidím tie debaty ľudí, ktorí zase naskočili na klamstvo, je mi ľúto tých ľudí, ktorí zase  s čistým rozhorčením bežia do ulíc a robia fasádu tajným službám,  je mi smutno z toho, ako zasa chce niekto manipulovať voličov, ktorí si myslia, že majú v rukách svoj osud.

Priatelia, zobuďte sa. To čo sa deje, to sú dávno vypracované metódy riadenia spoločností a dokonca dejín.  Poznáte rozprávku o vlkovi a kozliatkach?  Kedy ten vlk mal úspech? Nuž vtedy, keď sa zahral na mamku kozu predsa…

Hovorí sa, že diabol je otec lži. A táto rozprávka to dokumentuje aj pre malé deti.

Napokon spomeniem „klasika….“

Je ním Felix Edmnuntovič Dzeržinskij,   zakladateľ obávanej sovietskej tajnej služby  ČEKA (z ktorej sa vyvinula neskoršia  GPU, NKVD a napokon KGB), ktorého súčasníci prezývali krvavý Felix a ktorého obraz visel aj v kanceláriách  bývalej československej štátnej bezpečnosti. Okrídlené motto činnosti tohto kata bolo:   „Chladná hlava, čisté ruky, horúce srdce.“

Ako vieme, s týmito  ctenými vlastnosťami odprevadili ruské tajné služby na večnosť milióny nevinných životov.

Preto, milí priatelia, ak niekto vás chce „oslobodiť“, kto horlí za „nápravu“ (napokon už sme tu mali akciu „čisté ruky“), ak sa niekto vyhrnie do ulíc, aby pomenoval to, čo dávno viete, a ak sa zase chce niekto pasovať za vášho záchrancu , vtedy buďte najpozornejší, ako len viete. Pretože počúvate len prekutý hlas vlka, (alebo hlas GORILY – ako chcete) ktorý  nôti:

Kozliatočká – otvárajte….“

Anton Selecký

REPRÍZA

Kto si to nestihol pozrieť a zaujímalo by ho to.