Milí priatelia, dnes bol blahoslavený Ján Pavol II., výnimočný pápež. Bol pápežom našej generácie. Aj u nás, v bývalom východnom bloku, sa stal inšpiráciou ku odboju voči komunizmu, bol hviezdou, ktorá tu na zemi svietila vierou, nádejou a optimizmom. Kto z nás to cítil, posmelený a povzbudený šiel v ústrety zápasu za slobodu Cirkvi. Pamätám si deň, kedy ho zvolili, aj kedy bol na neho spáchaný atentát. Bojoval spolu s nami, bojoval svojou láskou, prijímal svoj stav a svoju chorobu, bol vytrvalý, a svoj kríž niesol až do úplného konca.
Cítim sa zaviazaný, aby som napísal jeden súkromný zážitok aj za seba. Ako vďaku za vedomie, že nám bol skutočne prorokom a otcom.
Keď komunizmus padol, a on mohol navštíviť aj Slovensko, bol tu trikrát. Mnoho ľudí sa ku nemu dostalo, celé davy mu podali ruku, odfotografovali sa s ním, šli k nemu na sv. prijímanie.
Priznám sa, že mi bolo ľúto, keď som čakal, že aspoň starí spolubojovníci z kresťanskej strany mi pri týchto príležitostiach pošlú aspoň vstupenku do nejakého sektoru s poznámkou, Tono, choď si tam aspoň sadnúť bližšie ku pápežovi. Ale nič… Videl som mnoho všelijakých politikov ísť napríklad ku nemu na sv. Prijímanie, tak som im v duchu akosi závidel. Raz som bol v Ríme, kedy mal prísť do jednej rímskej farnosti – ktoré navštevoval – ale ani vtedy neprišiel kvôli iným povinnostiam, tak som sa s ním zase minul..
Keď 2. apríla 2005 zomrel, vzápätí nato som mal zvláštny a silný sen. Ocitol som sa na sv. omši, kde boli samé rehoľníčky. Sv. Omšu slúžil Ján Pavol II. Stál som vzadu a pozoroval ho. Zrazu sa obrátil a pozrel rovno na mňa, pričom som sa ocitol priamo pred ním. Bol mladý a svieži, a v rukách držal sv. Hostiu, veľkú a žiariacu ako slnko, a s úsmevom mi ju podal.
Tento sen patrí medzi niekoľko mojich zvláštnych snov, ktoré si viem presne vybaviť aj dnes – také boli zvláštne a nezabudnuteľné.
Aj keď to možno brať len symbolicky, pre osobne mňa je to úžasný prejav jeho vyvolenia a svätosti. On skutočne myslel na každého, a na všetkých…
Anton Selecký
