Výročie smrti gen. Štefánika, alebo – faul na spisovateľku Hanu Ponickú

743

 

„Viem, že láska sa zapaľuje jedna od druhej, že dôležitá je jej prax, nie teória. Viera je pre mňa nie obmedzením, ale oslobodením, sprostredkovaním odpustenia. Boh káže odpúšťať a prijímať zlo nielen od tých, ktorých máme radi, ale aj od tých, ktorí bojujú proti nám.“             HANA PONICKÁ

Roku 1991 vydala knihu Milan Rastislav Štefánik s podtitulom Hrdina sa vracia. 

Dokument

Štefánik. Príbeh hrdinu. Vlasť.

Sobota 5.5.2012 10:35 Dvojka

Pokus o rekonštrukciu príletu M. R. Štefánikado vlasti, ktorý mal tragický koniec.
Slovenská republika 2010

Široko koncipovaný dokumentárny film Pavla Kanisa , ktorý sa pokúsil na základe dlhoročného zberu a prípravy dokumentárnych materiálov, dokrútiek vytvoriť dokumentárny film, v ktorom by boli objasnené okolnosti návratu M.R.Štefánika do vlasti. Pozitívom filmu je, že nabúrava tradovanú teóriu, hypotézu o údajnej samovražde Štefánika, resp. jeho zostrelenie. Na základe nových faktov prichádza k záveru, že pád lietadla Caproni, na ktorom sa viezol Štefánik domov so 4 talianskymi letcami bola tragická nehoda zapríčinená zlými poveternostnými podmienkami.

http://www.csfd.cz/film/281443-stefanik-pribeh-hrdinu-vlast/

*************************************************************

Začínam týmto dlhým úvodom, prevzatým z webu. Prečo?  Dnes, dňa 5. mája 2012 som „náhodou“ pozeral doobeda STV. Príbeh Milana Rastislava Štefánika ma pochopiteľne zaujal.  Na Štefánika sa viaže totiž aj jedna spomienková akcia Hnutia za občiansku slobodu, ktorá sa uskutočnila pred 23 rokmi – dňa 7. mája  1989. Prečo som tak zvedavo sledoval film Pavla Kanisa  – Štefánik, príbeh hrdinu, vlasť?

Pretože jednou z členov HOSU na Slovensku bola aj spisovateľka pani Hanka Ponická, ktorá sa dlhé roky zaoberala prípadom Milana Rastislava Štefánika, napísala o ňom knihu, poznala sa osobne s jeho snúbenicou Giulianou Benzoni.
Pamätám sa ako sme sa spolu schovávali na byte manželov Lehockých v Bratislave pred akciou, ako chorá celú noc strávila v aute, ako vystúpila na Bradlo a ako tam jej prejav prečítal Ján Čarnogurský. Pani Ponická vo svojom prejave žiadala v mene Hnutia za občiansku slobodu plnú rehabilitáciu Milana Rastislava Štefánika, a vrátenie jeho mena verejným priestranstvám na Slovensku, a HOS zároveń žiadal vládne orgány o prinavrátenie dvojkríža na trojvrší do štátneho znaku ČSSR.

Tu je jeden z článkov tesne po Novembri 1989, vrátane mojej pôvodnej správy na Rádiu Slobodná Európa 7. mája 1989.

Iniciatíva protikomunistickej opozície

HOS opäť v akcii

V týchto dňoch si pripomenieme  výročie obnovenia putovania na Bradlo, o ktoré sa po dvadsiatich rokoch zaslúžilo disidentské hnutie. Hnutie za občiansku slobodu.  Čo tomu predchádzalo? Hnutie za občiansku slobodu vydalo Vyhlásenie k 70. výročiu Štefánikovej smrti, ktoré bolo uverejnené v samizdatovom časopise Bratislavské listy a na rozhlasovej stanici Slobodná Európa v znení:

 Vyhlásenie Hnutia za občiansku slobodu 4. mája 1989

Dňa 4. mája uplynie 70 rokov od tragickej smrti gen.M. R. Štefánika.Výročie jeho smrti uzatvára reťaz okrúhlych výročí významných udalostí v novodobých dejinách slovenského a českého národa a Československej republiky.

Život a smrť  M. R. Štefánika ilustrujú mnohé problémy našich dejín od konca minulého storočia až po začiatok ČSR.

Štefánik pochádzal z rodiny evanjelického farára na západnom Slovensku. Po štúdiu odišiel do Francúzska, kde našiel vhodné podmienky pre svoj vedecký rast. Ako hvezdár získal vážnosť vo vtedajšom astronomickom svete, podnikol viaceré výskumné cesty v Európe aj v zámorí. Prijal francúzske občianstvo a získal prístup do najvyšších francúzskych spoločenských a vládnych kruhov.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny vstúpil do francúzskej armády. Absolvoval výcvik pre vojenských pilotov, bol zaradený do francúzskeho vojenského letectva a ako pilot bol nasadený na fronte. Významne sa podieľal na organizovaní meteorologickej služby francúzskej armády. V roku 1918 získal hodnosť generála francúzskej armáddy.

Vo vojne Štefánik rýchlo spoznal možnosti, ktoré by sa naskytli pre oslobodenie slovenského a českého národa v prípade porážky ústredných mocností. Jeho boj vo francúzskej rovnošate bol aj bojom za slobodu pôvodnej vlasti. Na ideovom základe česko-slovenskej vzájomnosti sa spojil s T. G. Masarykom a E. Benešom a spoločne viedli zápas za vytvorenie ČSR.

Štefánik zohral dôležitú úlohu pri zrode a úspešnom bojovom nasadení čsl. légií na frontoch prvej svetovej vojny a po jej skončení na území dnešného Sovietskeho zväzu. Naposledy navštívil légie vo funkcii ministra vojny ČSR.

4. mája sa vracal do vlasti. Jeho lietadlo pri Bratislave havarovalo a Štefánik zahynul spolu s tromi sprevádzajúcimi talianskymi dôstojníkmi.

Štefánik – vedec, vojak, politik zostáva pre nás trvalou inšpiráciou. Jeho vedecká práca na poli astronómie dosahovala svetovú úroveň svojej doby. Pre Štefánika – vojaka bolo samozrejmé, že za slobodu treba bojovať. Politik Štefánik spoluzakladal Československú republiku, zaručujúcu základné občianske práva, pluralitnú demokraciu, náboženskú slobodu a ďalšie práva. Romantická črta Štefánikovej osobnosti bola vhodným doplnkom Masarykovho a Benešovho realizmu.

Pre oficiálnu politiku a publicistiku v Česko-Slovensku v uplynulých štyridsiatich rokoch bol Štefánikov odkaz vždy tŕňom v oku. Jeho úlohu v dejinách zmenšovali a prekrucovali. Jeho pomníky odstraňovali a ničili. Štefánikova ulica v Bratislave dvakrát stratila svoje meno a doteraz ho nenesie. Dokonca aj teraz sa Štefánik spomína len okrajovo, nesmelo a neúplne.

Udržiavanie pamiatky veľkých osobností je predpokladom udržiavania historického vedomia národa.M. R. Štefánkje veľkou osobnosťou slovenského národa a jeho odkaz vždy znovu vystupuje v dôležitých chvíľach našich dejín. Nie náhodou patrila púť mládeže na Bradlo v roku 1968 k vrcholom onoho pamätného roku na Slovensku.

Skúsme urobiť zo 70. výročia Štefánikovej smrti dôležitú chvíľu našej súčasnosti. Pripomeňme si jeho život a dielo a zamyslime sa nad našou súčasnosťou a budúcnosťou. Skúsme tak urobiť blízko pri Štefánikovi, pri jeho mohyle na Bradle v najbližší voľný deň po výročí, v nedeľu 7. mája v popoludňajších hodinách. Dokážme, že Štefánik nie je zabudnutý a jeho pamiatka je schopná združovať ľudí aj 70 rokov po jeho smrti.

(RS Slobodná Európa, máj 1989)

                                           Bradlo 7. mája 1989

Dňa 7. 5. 1989 sa uskutočnilo zhromaždenie aj v daždivom počasí na Bradle na hornej terase mohyly za účasti asi 1000 osôb. Skupina mladých ľudí z Bratislavy rozprestrela na schodišti slovenskú zástavu. Keď si slovenskú zástavu všimol zástupca MNV, tak zástavu zhabal. Prítomní reagovali na tento zásah piskotom a protestmi.

Po  chvíli vystúpil predstaviteľ HOS JUDr. Ján Čarnogurský  (na obr.)a oznámil prítomným, že prečíta príhovor spisovateľky Hany Ponickej, ktorý napísala pre túto príležitosť, na čo prítomní reagovali súhlasom.

Príhovor i prítomnosť pani Hany Ponickej, ktorá napriek chrípke, svojim 66 rokom a vyhrážkam ŠtB na Bradlo prišla, boli odmenené potleskom a skandovaním: „Nech žije Štefánik.“ Potom zástup zaspieval čs. štátnu hymnu, po ktorej pred zhrommaždenie opäť predstúpil JUDr. Ján Čarnogurský a navrhol, aby zhromaždenie vznieslo požiadavku na úplnú rehabilitáciu generála Štefánika a obnovenie jeho pamätníkov na celom Slovensku, ako i obnovenie názvov ulíc a námestí, z ktorých bolo meno Štefánikovo v minulosti odstránené.

Okrem toho JUDr. Čarnogurský vzniesol požiadavku na navrátenie tradičného slovenského znaku – dvojitého kríža na trojvrší do štátneho znaku republiky. Prítomní tento návrh schválili a splnomocnili pani Hanu Ponickú, aby v tomto zmysle poslala žiadosť slovenskej vláde a komisii pre novú Ústavu ČSFR, potom zástup zaspieval hymnickú pieseň Kto za pravdu horí, pieseň Hej Slováci a úplnú slovenskú časť čs. štátnej hymny Nad Tatrou sa blýska.

Program na Bradle sledovala aj početná skupiny príslušníkov ŠtB, ktorá videokamerami starostlivo natáčala i fotografovala všetkých prítomných, hlavne členov HOS.

Pohotovosť bezpečnostných zložiek trvala v okrese po celý týždeň. Podľa informácií miestnych obyvateľov boli zaparkované na vrchu Bradla dve vodné delá, celý vrch obsadili príslušníci bezpečnosti a bola nasadená aj špeciálna jednotka tzv. pohotovostný oddiel z Pezinka, vyzbrojený ťažkými obuškami a ochrannými štítmi.  Na obrázku vidíme pani Hanu Ponickú s „ochrankou“ ŠtB za chrbtom… Tieto prípravy na zásah vyvolali nevôľu obyvateľov obce a všetkých prítomných, ktorí dosiahli stiahnutie pohotovostného oddielu a vodných diel z Bradla do Brezovej pod Bradlom, kde boli pripravení v zálohe až do večerných hodín. Dodatočne bolo zistené, že 7. mája bol na Bradle aj prokurátor so zatýkačmi na členov HOS.

(moja správa na RS Slobodná Európa, máj 1989)

*************************************************************

A tak som očakával, že meno pani Hanky Ponickej v 68 minútovom dokumente Štefánik. Príbeh hrdinu. Vlasť – vysielaného dňa dňa 5. mája 2012 pochopiteľne zaznie, alebo zaznie aspoň zmienka o akcii HOSU na Bradle z času vrcholiaceho komunizmu, keďže film sa venoval ďalším „dozvukom“ okolo Štefánika. Mýlil som sa. Po nekonečných počítačových simuláciách pádu Štefánikovho Caproni a po siahodlhom básnení na záver tohto dokumentu  film skončil. Môj údiv nebral konca kraja – až kým som na konci nezaznamenal meno  Pavol Kanis. Minister obrany, historik, režisér, komunista. Len niekoľko údajov:

Wikipédia píše:  PhDr. Pavol Kanis, CSc. (* 27. augusta 1948, Praha) je bývalý slovenský politik. Študoval históriu a filozofiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a vyštudoval aj Právnickú fakultu UK. Vo funkcii ministra obrany SR  (za SDĽ) bol v r. 1994 a v r. 1998-2001. Z funkcie abdikoval, keď nevedel hodnoverne preukázať pôvod finančných prostriedkov na výstavbu vily.

Vo Vikipédii ani nikde ale nenájdete, čo robil historik Pavol Kanis od roku 1972 až do Novembra 1989  – po ktorom sa stal členom vzniknutej „následníčky“ KSČ – SDĽ a následne ministrom obrany.

V zlatých stránkach figuruje ako:  KANIMEX, s.r.o.  štatutárny orgán: PhDr. Pavol KANIS, CSc. 

Firma Kanimex s.r.o.,  na čele so štatutárnym orgánom a režisérom Pavlom Kanisom : Štefánik. Príbeh hrdinu. Vlasť.

 Ešte si spomínam na jednu nehoráznosť.  Dňa 14. októbra 1999, teda takmer na 10-te výročie procesu s členmi HOSU, kedy bola súdená aj pani Hanka Ponická, ju denník Nový čas  (Vladimír Donner) napadol v článku „Nezákonne vyrúbali staré stromy“ s nadtitulkom „Spisovateľka Hana Ponická je obvinená z trestného činu“.

O čo šlo?  Pani Ponická reštituovala kaštieľ v Podrečanoch (pri Lučenci) spolu so starým parkom, v ktorom prastaré stromy, hroziace každou chvíľou spadnúť – ohrozovali bezpečnosť.  Pani Ponická ich dala vyrúbať, mala na to právo, pretože to bol jej majetok a priamo bola ona tou ohrozenou osobu, pretože  sa venovala údržbe parku.

Vladimír Donner si v tom istom čísle Nového Času dovolil napísal poznámku  „Rezeš a Ponická“, v ktorej spisovateľku a disidentku nepriamo označil ako  „nekultúrnu a nemorálnu“.   Takže  veľmi radi si „rypli“ do ženy, disidentky, a prirovnali ju k divokým „demokratickým privatizérom“.

Pani Hanka Ponická zomrela v auguste 2007.  Ján Čarnogurský nad jej truhlou dňa  26. augusta 2007 v Starej Haliči, kde je pochovaná, povedal:

Keď táto krajine bude v budúcnosti potrebovať čeliť pokusom o pozbavenie slobody, a bude hľadať vzory vo svojej minulosti, kedy sa táto krajina dokázala ubrániť, spomenie si na Hanu Ponickú.

http://www.magnificat.sk/archiv-antona-seleckeho/%E2%80%9Ezena-novembra%E2%80%9C-pani-hanka-ponicka/

Bohužiaľ, ako vidíme, táto krajina veľmi akútne potrebuje čeliť pokusom pozbavenia slobody, ale na spisovateľku Hanu Ponickú si nespomenie. Práve naopak, ani tam, kde by patrilo jej miesto, a to v súvislosti s generálom Milanom Rastislavom Štefánikom, jej nedoprajú ani len zmienku. Nuž prečo?

Viem však, že pani Hanka Ponická by odpustila, keď sa vrátim k jej citátu na začiatok.  Nemali by sme si však odpustiť my, ak by sme jej pamiatku nechali trestuhodne zahádzať  a zlikvidovať novodobými  „historikmi“….

Anton Selecký