15. výročie - Bratislavský Veľký piatok -  odkaz jednoty Slovenska

 

Marcové zore nádejí

 

 

Politický vývoj v Československu po roku 1945 a osobitne cirkevná politika KSČ po februári 1948 nezohľadňovali základné potreby širokých vrstiev spoločnosti. Ne-priaznivý politický vývoj v cirkevnej oblasti zasiahol osobitne Slovensko, jeho hlboké náboženské tradície a život. KSČ presadzovala ideologické projekty nového spoločenského poriadku na nedemokratickom základe, cestou násilia a v rozpore so skutočnou vôľou ľudu. Mechanizmus štátnej kontroly nad cirkvami, nezákonnosti vyplývajúce zo svojvôle štátnej moci, kriminalizovanie pozitívnych a vysoko humánnych aktivít kňazov i laikov, znevažovanie náboženského cítenia, zneucťovanie osobností viedli k reálnej kríze vzťahov štátu a Cirkvi.

 

Ľady sa pohli

Blížiaci sa rok 1988 dával takmer s istotou tušiť čas zvýšeného vnútropolitického napätia i v Československu, a to nielen pre povestnú osmičku v dátume a príchod významných výročí, ale i vzhľadom na vzmáhajúceho sa ducha reformy vo východnej Európe, ktorý však Česko-Slovensko akosi nedôverčivo obchádzal.

Katolícka cirkev bola u nás vtedy (predovšetkým na Slovensku) jednou z opozičných zložiek spoločnosti. Mnohí duchovní, ako i mnohí laici prebrali na seba ťarchu boja nielen za cirkevné, ale aj všeobecné ľudské práva.

Dňa 31. decembra 1987 rozoslal Marián Šťastný, v emigrácii výkonný predseda Svetového kongresu Slovákov, výzvu slovenským organizáciám v zahraničí na spoločnú demonštráciu v snahe - citát -  „upútať väčšiu pozornosť na slovenské záujmy vo svete“. Podľa výzvy Mariána Šťastného podnetom na tento druh nesúhlasu s politikou KSČ boli niektoré brutálne vraždy predstaviteľov Cirkvi na Slovensku - naposledy kňaza Štefana Poláka v októbri 1987, ako aj neustále potláčanie náboženských i občianskych práv v ČSSR. Jedným z európskych miest, kde sa demonštrácia v určený 25. marec 1988 mala konať, bola i Bratislava.

V slovenských cirkevných kruhoch sa táto demonštrácia pripravovala pod vedením niektorých predstaviteľov náboženskej opozície a laického apoštolátu (otec biskup Ján Ch. Korec, JUDr. Ján Čarnogurský, MUDr. Silvester Krčméry, Dr. Vladimír Jukl, Dr. František Mikloško). Posledne menovaný zaslal 10. 3. 1988 Obvodnému národnému výboru Bratislava I. Oznámenie o manifestácii.

Oznámenie Dr. Františka Mikloška zverejnil v západných oznamovacích prostriedkoch Dr. Anton Hlinka z Mníchova, čím sa s ním cez RFE a Hlas Ameriky oboznámila aj naša verejnosť.

 

Mašinéria moci v pohybe

Dňa 16. 3. 1988 prísne tajným listom požiadal plk. Štefan Mikula námestníka ministra vnútra SSR pre VB generálmajora JUDr. Jána Krajčího o poskytnutie síl a prostriedkov do bezpečnostnej akcie.

A to: „100 príslušníkov pohotovostného útvaru VB pre SSR s výzbrojou a výstrojom,  2 autobusy, 2 vodné delá s obsluhou, 3 obrnené transportéry s obsluhou, 3 eskortné vozidlá, okrem toho do zálohy 50 príslušníkov PÚ VB, 1 autobus a 1 vodné delo.“

Na deň 22. 3. 1988 bol predvolaný na Mestskú prokuratúru v Bratislave Dr. František Mikloško. Tam mu mestský prokurátor JUDr. Alexander Socháň oznámil: „Prípravou tohto zhromaždenia beriete účasť na skupinových akciách, ktoré narušujú verejný poriadok a sú spojené s nerešpektovaním zákonných požiadaviek predstaviteľov štátnej moci.“

Potom mu vyslovil podľa § 2 ods. 3 Zákona o prokuratúre výstrahu, podľa ktorej sa pri pokračovaní činnosti vystavuje „nebezpečenstvu trestného stíhania“. Dr. František Mikloško do záznamu na záver uviedol, že nevidí právne opodstatnenie výstrahy, ba naopak, jej udelenie chápe ako protiprávne.

 

Pacem in terris na scéne

Keďže v ohlásenej manifestácii šlo o obsadenie biskupských stolcov a podporu požiadaviek náboženskej slobody, hľadali štátne orgány spojenca aj v cirkevných kruhoch kolaborujúcich s totalitným režimom (v organizácii Pacem in terris). Konanie ObNV Bratislava I. ovplyvnil aj tajomník sekretariátu pre veci cirkevné NV hl. mesta Bratislavy Jozef Szabo listom zo dňa 14. 3. 1988, v ktorom manifestáciu označil ako „tendenčnú“ a vyjadril sa v tom zmysle, že s ňou nesúhlasí - napriek tomu, že na udeľovanie súhlasu na občiansku manifestáciu nebol kompetentný. Riaditeľovi sekretariátu pre veci cirkevné MK SSR Vincentovi Máčovskému na porade komisie ÚV KSS u Gejzu Šlapku bolo uložené zistiť postoje oficiálnych cirkevných predstaviteľov k manifestácii.


 

Politická „strecha“ násilia

Konanie a rozhodnutie národných výborov oboch stupňov, ako aj postup bezpečnostných zložiek MV SSR určoval politický zákaz zhromaždenia. Ešte pred vydaním rozhodnutia národného výboru o zákaze zhromaždenia informoval 15. marca 1988 minister vnútra SSR Štefan Lazar Predsedníctvo ÚV KSS o pripravovaných opatreniach bezpečnosti proti konaniu zhromaždenia.

Rámec politickej zodpovednosti aktérov zásahu proti manifestácii 25. 3. 1988 v Bratislave siaha po vertikálnej línii cez MV KSS a ÚV KSS smerom nahor až po ÚV KSČ a spätne nadol až po základné zložky Komunistickej strany.

V hoteli Carlton na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave (ktorý v tento deň pre verejnosť zatvorili) sa sústredila komisia ÚV KSS. Boli to: Gejza Šlapka (člen Predsedníctva ÚV KSS), Miroslav Válek (minister kultúry SSR), Štefan Lazar (minister vnútra SSR), Ladislav Sádovský (vedúci odd. Štátnej administratívy ÚV KSS), Ján Šveda a Igor Škorica (vedúci oddelení ÚV KSS), Vincent Máčovský (námestník MK SSR, riaditeľ odboru pre veci cirkevné), Ladislav Horák (zástupca náčelníka Správy ZNB pre ŠtB), Štefan Mikula (náčelník Správy ZNB hl. mesta Bratislavy a Zsl. kraja), Pavol Kováč (námestník primátora Bratislavy) a Alojz Lorenc (námestník ministra vnútra ČSSR).

 

Pred hodinou „H“

V čase predpokladanej prepravy občanov na miesto zhromaždenia bola obmedzovaná aj mestská hromadná doprava, najmä zo sídlisk do centra mesta. V priestoroch Hviezdoslavovho námestia vykonávali kropiace a čistiace vozidlá technických služieb tzv. blokové čistenie námestia a priľahlých ulíc. Veliteľský štáb ZNB, ktorý sledoval situáciu niekoľko hodín pred konaním zhromaždenia, až do jeho skončenia neprijal žiadne opatrenia na ochranu zdravia občanov.

 

Sviečky proti obuškom

Napriek spomenutým opatreniam a represiám sa v priestore Hviezdoslavovho námestia postupne zhromaždilo asi tritisíc ľudí. Ďalšie tisícky zostali v priľahlých uliciach, pretože príslušníci bezpečnosti námestie zablokovali. Zhromaždenie sa začalo v súlade s oznámením Františka Mikloška o 18.00 h. Veriaci najskôr zaspievali štátnu a potom i pápežskú hymnu. Pracovník NVB z amplióna policajného auta prečítal výzvu na rozchod občanov a zároveň upozornil, že v prípade neuposlúchnutia tejto výzvy „budú použité prostriedky sily“.

Bezpečnosť spustila na začiatku zhromaždenia všetky sirény motorových vozidiel, pohotovostných motorizovaných jednotiek, a to počas modlitieb veriacich i neskôr. Sirény boli veľmi ohlušujúce, pretože šlo o veľký počet áut. Následne tieto autá vrážali do zhromaždených, ktorí nemali možnosť včas ani kam ustúpiť. Týmto zákrokom rozdelila bezpečnosť veriacich na menšie skupiny. Do radov zhromaždených vnikali civilné osoby, ktoré ich zatýkali, nadávali im, vyrážali z rúk sviečky a pod. Proti zhromaždeným naďalej zasahovali aj kropiace autá technických služieb.

Napriek všetkým okolnostiam sa veriaci nedali strhnúť k násilnej reakcii. Dôstojne a pokojne zotrvávali na námestí. Niekoľko minút pred plánovaným ukončením zhromaždenia bezpečnosť použila dve vodné delá, ktoré zotrvali v činnosti i po skončení zhromaždenia, a to aj mimo priestoru Hviezdoslavovho námestia. Prúdy vody spôsobili pád I zranenia viacerých občanov. Pred koncom zhromaždenia zasiahli proti manifestantom aj príslušníci pohotovostného oddielu so špeciálnou výzbrojou - štítmi, prilbami a dlhými obuškami. Okrem obuškov proti občanom bezpečnosť použila vonku aj v uzatvorených priestoroch slzotvorný plyn KASR, psov a fyzické násilie.

Zhromaždenie sa skončilo odchodom občanov z priestoru námestia o 18.30 h. Bezpečnosť však bezdôvodne zasahovala ďalej, a to i mimo lokality Hviezdoslavovho námestia, napr. na Námestí SNP, pred obchodným domom Prior a v Petržalke. Bili a zatýkali občanov, ktorí jednoducho čakali na električku, či pozorovali zásah bezpečnostných síl.

Na príprave akcie i na zásahu sa podieľali všetky zložky vtedajšej štruktúry bezpečnosti – VB, ŠtB i ďalšie zložky.

V článku z 2. apríla 1988 v Pravde pod názvom Klamstvá nezaclonia pravdu od autora Štefana Dinku sa uvádza, že „chceli by nám svorne navravieť, že bezpečnostné orgány použili na námestí slzotvorný plyn a na ľudí šli aj so psami… lož stíha lož“, tvrdí vo svojom článku Štefan Dinko. Namieril si to hlavne proti Dr. Antonovi Hlinkovi, vďaka ktorého spravodajskej pohotovosti sa svet dozvedel o udalosti 25. marca 1988 v Bratislave ešte v ten večer. „Hlinkovo luhanie je také bezočivé“ - napísal vo svojom článku Štefan Dinko - „až je trápne, a stráca čo len náznak dôveryhodnosti.“ O niečo neskôr sa do Antona Hlinku „obul“ v článku „Lož má krátke nohy“ aj Karol Hulman, šéfredaktor Expresu (Expres č. 16/1988):

„Prešiel už tretí týždeň po demonštrácii, ktorú sa snažili vyprovokovať v Bratislave dňa 25. marca t. r. deštrukčné reakčné sily za výdatnej pomoci ideovodiverzných centrál, riadených americkou špionážnou centrálou CIA. Bratislava v aktívnom pracovnom procese už aj zabudla. Záhradkári si vystierajú kríže pri obrábaní svojich záhrad. Na faktoch sme vyvrátili nehorázne výmysly a lži Antona Hlinku…“

 

Pripravil Anton Selecký

foto: Anton Selecký

marec 2003
ďalšie články:
Záhadný 11. september  
Kto prináša pokoj  
Satanova doktrína  
Marcové zore nádejí  
Snežienky v srdci  
Najsilnejšie svedectvo  
Poďme do Šaštína  
Dobrý Harry Potter?  
Našou nádejou je iba Boh  
Polovica pravdy  
Ruženec je zbraň