Leo P. Rúčka: Práva kresťanov treba hájiť

 

Najsilnejšie svedectvo

 

 

Štátna bezpečnosť? To môže povedať hocikto, neotravuj! Odvrkol  majorovi Kysuckému brat Leo Peter RúČka s namydlenou tvárou nad umývadlom v domnení, že si z neho bratia uťahujú. ŠtB to však skutočne bola. Akcia Kvetná nedeľa, resp. „kauza františkáni“ sa rozbehla. Kalendár ukazoval 27. marec 1983, pol ôsmej ráno. ŠtB sa do domu františkánov na Staničnej ulici v Bratislave dostala s pričinením zradcov vo vlastných radoch... Akcia prebehla plošne po celom vtedajšom Československu. Nasledoval však aj protestný list občanov prezidentovi Husákovi, ako aj protest generálneho predstaveného rádu z Ríma. Desiatky  zadržaných a vypočúvaných, niekoľko obvinení, vyšetrovacia väzba. Je tomu presne dvadsať rokov. Jeden z väznených, Leo Peter Rúčka, v súčasnosti správca farnosti Plavecký Mikuláš nám v tejto súvislosti odpovedal na niekoľko otázok v rozhovore, ktorý Vám, milí čitatelia, ponúkame.

 

Leo, sedíš tu na fare v Plaveckom Mikuláši, onedlho bude opäť Kvetná nedeľa ako  vtedy v roku 1983, keď vás pobrala Štátna bezpečnosť. Vtedy sme si mysleli, že nastávajú nové päťdesiate roky. Ale odvtedy si už dávno z väzenia vonku, aj komunizmus padol, a máme už za sebou aj trinásť rokov slobody... Ako vnímaš tento hektický vývoj našej doby?

 

Leo: Dvadsať rokov je už dosť dlhá doba na to, aby človek mohol urobiť  nejakú analýzu. Aj čo sa týka disentu, aj situácie v reholi či v Cirkvi. Ale nemôžeme stále stavať na minulosti, aj tak si musíme povedať, že sme - podľa evanjelia - neužitoční sluhovia. Bol som v reholi činný ako brat, kňaz a nakoniec aj ako provinciál. Život rehoľníka bol za komunizmu síce ťažký, ale zameraný skôr na tú vnútornú slobodu. Tú sme si obhájili. Ako je to dnes, to je už iná kapitola.

 

Za komunizmu mal františkánsky rád dostatočnú odvahu na svoje pôsobenie, vlastne si  po zásahu ŠtB na Kvetnú nedelu 1983 vybudoval akési autonómne postavenie, a verejne pôsobil, aj keď s častými výsluchmi či prehliadkami...

 

Leo: Vtedy sme dokázali byť súdržní, a aj vzhľadom na postavenie prenasledovaných sme dokázali  napĺňať náš spoločný cieľ. Aj pre našich bratov v zahraničí sme boli povzbudením a svedectvom. Počas nášho vtedajšieho pôsobenia sa tvoril typ kňaza – robotníka,  ktorý bol ľuďom stále naporúdzi.

 

Aj keď Váš rád prenasledovali, pôsobili ste na poli samizdatu – teda tajnej tlače. Existovalo tu niekoľko časopisov, ktoré tlačil Ivan Polanský... Ako sa  vašej tlači darí na slobode?

 

Leo: Po novembri 1989 sme mali zápal a nadšenie, ešte pretrvával ten pocit dobrodružstva a obety – a toto sa potom stratilo. Spolubratia, ktorí nastúpili, už nepokračovali v tom diele takým spôsobom, všetko sa stalo samozrejmým, zápal upadal. Dokonca náš mesačník  Serafínsky svet, ktorý  prosperoval za komunizmu, v súčasnosti zanikol. Jána Krstitela Baláža „upratali“ mimo Bratislavu, a následníci nedokázali udržať  vydavateľstvo, pretože to vzali do rúk neodborníci. 


V súčasnosti akoby všeobecne pohasol záujem o náboženskú literatúru. V čom je asi príčina?

 

Leo: Ľudia  sa získanou slobodou nedostali len ku slobodnej aktivite a literatúre, ale dostali sa aj do osídiel zla, ktoré sa tu tiež voľne šíri, najmä masmédiami. Dnes sa postupne stráca záujem o intenzívny život viery, život obety a pokánia. Ešte dajú deti na náboženstvo, do cirkevnej školy, na sv. prijímanie či na birmovku, a dosť .  Nejaká činnosť pre dobro druhých, láska, pomoc? Stačí, že idem do kostola. Diabol teraz na ľudí veľmi mocne pôsobí.

 

Vy františkáni ste za komunizmu nemohli verejne chodiť v habitoch. Ale prišiel Velehrad 1985, dva roky po Kvetnej nedeli, kedy ste sa ako františkáni verejne ukázali  v rehoľných rúchach. To vtedy stačilo na zatknutie.  Dnes,  keď  je sloboda,  mnohí rehoľníci habit vyzliekajú, aby sa vraj prispôsobili dobe...

 

Leo: Je lepšie,  keď  je rehoľník i kňaz viditeľne  indentifikovateľný, ľudia majú potom záujem s ním porozprávať.  A keď kňaz prejaví ochotu a otvorené srdce, tak potom to má svoj účinok.  Chybou je, že dnes sa kňazi stali „len“ vysluhovateľmi Sviatostí, kedysi viac pracovali po rodinách, na „stretkách“ a podobne. Dnes veľa kňazov má viac farností a všetko nestíha. Ja som  svoju dizertačnú prácu robil o našom rehoľnom živote za totality  - vtedy rehoľní kňazi pôsobili aj ako správcovia fár. Dnes som na fare, a dá sa povedať v teréne, ale záujem bratov pomôcť v tomto smere nevidím. Myslím, že ten duch, s ktorým sme my začali žiť v tých 80-tych rokoch, priniesol aj výsledky. Dnes sa už ale nedá žiť len z toho, čo sme vtedy svojou aktivitou i utrpením priniesli, lebo tá súdržnosť a vzájomná  podpora dnes akosi chýbajú. 

 

Ako má teda v súčasnosti pôsobiť františkán?

 

Leo: My dnes nemôžme sedieť v kláštoroch, ale musíme apoštolovať od srdca k srdcu, dokonca bez rozdeľovania, či je niekto katolík alebo nie je. My dnes musíme pristupovať ku každému ako ku človeku, a potom môžme ísť aj na tie duchovné otázky. Ja sa napríklad  tiež snažím, aby mi vo farnosti nikto neodišiel na druhý svet bez sviatostí. Mnohí aj v tej totalite žili všelijako, aj boli komunistami, aj eštébákmi, ale dnes ich nemôžme zatracovať, pretože aj to sú ľudia,  ktorí potrebujú Boha. A bez Ježiša a Márie to nikam nedotiahneme.

 

Františkánsky rád má  má svoje heslo POKOJ a DOBRO. Vidíme, že v týchto týždňoch je práve ten pokoj veľmi ohrozený. Ako vidíš Ty súčasnú situáciu okolo Iraku a v celom svete?

 

Leo: Je potrebný dialog, tak ako to hovorí sv. Otec, ale my nemáme ísť len proti vojne, ale aj proti príčinám tohto stavu. Dnes sa rozbíjajú manželstvá, zabíjajú sa deti, ľudia sa zabíjajú  pre desať korún, v afekte, pre kšeft.  Každý z nás je taký malý terorista - buď v sebe alebo vo svojom okolí. Preto je potrebný najmä návrat k Bohu, a potom si treba vybudovať ten vnútorný pokoj. A potom sa môžeme snažiť aj o svetový mier. Ako hovorí Panna Mária v Medžugorí, modlitbou a pokáním sa dá zabrániť aj vojnám. Keď si vezmene aj obrátenie Ruska, Panna Mária  hovorí najmä o zasvätení sa Jej Nepoškvrnenému Srdcu. Ako a kto to vo svojom živote urobil? 

 

Dnes sa Cirkev vyjadruje ku otázkam mieru, ako aj členstva v EÚ. Sv. Otec sa vyjadril aj ku kresťanským politikom, ako majú chrániť Božie záujmy.  Je to v našom spoločenskom živote vidno?

 

Leo: Myslím, že  niektorí biskupi sa nevyjadrujú ku veciam celkom jednoznačne, tak ako sv. Otec, alebo poľská Cirkev. Aj naši politici, keď sa považujú za kresťanských,  mali by chrániť záujmy kresťanov – a potom by sme nemuseli nič podpisovať. Hlasom v politike má byť biskupská konferencia – potom môže byť aj jednota medzi veriacimi. Ale keď ten veriaci laik počuje zhora vetu, že „my sa k tomu nevyjadrujeme“ – potom  ľudia ťažko zaujmú jednoznačný alebo aj ten správny postoj.

V čom zaostáva hlas našich predstavených?

 

Leo: Cirkev by mala bojovať za právo života a proti násiliu,  aj za kresťanské mediálne programy. Pretože keď už babky na dedinách žiadajú preložiť sv. omšu kvôli brazílskemu seriálu, alebo  odmietnu návštevu kňaza, pretože deti radšej hrajú počítačové hry, tak to je jeden zlý signál.  Cirkev by sa mala viac ozývať proti  amorálnym programom, ale keď sa nikto neozve, budeme to tu mať stále, pretože tu ide o biznis, každý to pozerá a nikto nič neurobí. Práva kresťanov treba hájiť – keď to šlo za komunizmu, prečo to nejde dnes?  Mne sa kedysi eštebáci vyhrážali, aby som nechodil v habite, dnes je tu demokracia a anarchia, každý si môže robiť čo chce, nikoho tu za habit nezatvoria, a ja si ho nemám dať preto, že v ňom pôsobím „zastaralo“?

 

Po novembri 1989 si bol  zakladateľom Mariánskeho centra Medžugorie na Slovensku. Ako vidíš a vnímaš pôsobenie Panny Márie v dnešnom svete, keď mnohí kňazi a biskupi tomu neprikladajú žiadnu váhu?

 

Leo: Ja sa pozerám hlavne na ovocie. Ked som sedel v Medžugorí v spovedelnici, čo na mňa najviac zapôsobilo, to bola  nie samotná púť, ale tie obrátenia, ktoré som v bežnej pastorácii nezažil  ako kňaz za 22 rokov. Iba vo väzení som zažil niečo podobné. Litmanová, Medžugorie a iné miesta zjavení Panny Márie sú strediskami Božej milosti. Toto je to najsilnejšie svedectvo a účinok pôsobenia Panny Márie. Myslím, že aj keď Cirkev nechce uznať  miesta zjavení, nech ich uzná ako miesta modlitieb a obrátení a postaví  tam  azylové a exercičné domy.

Ale tu nikto nechce niesť zodpovednosť a kríž, ktorý nám s tým Ježiš ponúka. Keď ľudia chcú ísť za Kristom aj na tie pútne miesta, keď tam chcú  nájsť odpočinok pre svoju dušu, tak my im v tom radšej bránime.  A to je tá najväčšia chyba...

 

Za rozhovor ďakuje Anton Selecký

foto: Hannzie

marec 2003
ďalšie články:
Záhadný 11. september  
Kto prináša pokoj  
Satanova doktrína  
Marcové zore nádejí  
Snežienky v srdci  
Najsilnejšie svedectvo  
Poďme do Šaštína  
Dobrý Harry Potter?  
Našou nádejou je iba Boh  
Polovica pravdy  
Ruženec je zbraň