Dominikov a náš príbeh

796

Rozhodli sme sa napísať tento príbeh, aby sme splnili sľub, ktorý sme dali  pútnikom v Medžugorí, na Mladifeste 2010, ktorí nás prosili, aby sme ho uverejnili napríklad v časopise M Rosa alebo na internetovej stránke Magnificat a podobne. Toto naše rozhodnutie urýchlilo, keď sme zistili, že po internete koluje tento príbeh, preložený z chorvátskych novín, ktorý bol ale veľmi skreslený.

Stalo sa to 3. augusta, keď sa šlo na Kravické  vodopády kde sa pravdepodobne po pošmyknutí náš Dominik, zrejme aj zo  šoku z ľadovej vody utopil. Kým sa ho podarilo nájsť a vytiahnuť jeho  kamarátovi Janíkovi Džuganovi z Trebišova, bol 4 metre pod vodou aspoň 10 minút a  ďalších 10 minút trvalo jeho oživovanie dvoma neznámymi poľskými, pravdepodobne lekármi. Milostivý Pán Boh ich tam vtedy poslal a my ani nevieme ako im za to poďakovať, ale tak ako všetci ktorí mali podiel na jeho záchrane aj oni sú stále v našich modlitbách. Janko totiž iba videl, akoby tam niekto šantil a potom sa opýtal Anny Márie, Dominikovej staršej sestry, že kde je Dominik. No ani ona nevedela kde je. On iba v zlej predtuche skočil do vody a plával na miesto, kde videl niekoho šantiť. A pri treťom ponorení uvidel na dne Dominika, poznal ho podľa výrazných plaviek. Čo sa mu vtedy prehnalo hlavou, o tom doteraz nechce hovoriť, lebo sa to ani nedá. Je jasné že riskoval vtedy vlastný život, lebo na prvýkrát ho nevládal vytiahnuť, podarilo sa mu to až na tretí pokus a ani sám nevie ,ako to dokázal. Až keď bol pri brehu vtedy mu skočil jeden človek na pomoc.

Bol už modrý keď ho vytiahli a kým začal dýchať  bol klinicky mŕtvy aspoň 20 minút. Keď prišla sanitka z Ljubuški, aj keď  plytko dýchal mal v pľúcach ešte vodu a štrk. Anna Mária a Janko – jeho  záchranca prežili pocit absolútnej bezmocnosti. Už len kľačali a prosili Boha a Pannu Máriu, aby nám ho vrátili. Kým ho oživovali, staršia pani mu na hruď položila škapuliar. Nemohla tušiť, že Dominik už ako malé dieťa bol zasvätený škapuliarskej Panne Márii. Výpravy pútnikov rôznych národností, ktorí tam vtedy boli, sa už tam za Dominika začali modliť.

Aj cestou do Mostarskej nemocnice  ho v sanitke museli znova oživovať. Po príchode do nemocnice k Anne Márii pristúpila neznáma žena a po chorvátsky jej povedala „ neboj sa, modli sa k NEMU ja budem tiež a bude dobre!“

Nám to telefonicky oznámili až na druhý deň, 4. Augusta, keď sme chceli Dominikovi zaželať všetko najlepšie k jeho meninám. Stále totiž dúfali , že nám budú môcť povedať, že už je všetko v poriadku. Ale nebolo. My sme už v utorok mali nejaké zlé tušenie. Začal sa nám vypínať televízor tak, že po chvíli sa znova zapol, ale zvuk sme museli vždy pridať. Bolo to presne v čase keď sa utopil. Neskôr nám povedal, že nás videl, ako doma sedíme a pozeráme TA3. V stredu ráno sme si v obývačke všimli, že z Fatimskej sochy Panny Márie, nepochopiteľne vypadol prostredný holúbok, ktorého je normálne problém vytiahnuť – a prečo aj by sme ho vyťahovali. Pritom večer tam ešte určite bol. Dominik je tiež prostredný z našich troch detí. Z utorka na stredu manželka vôbec nemohla spať, lebo mala pocit dusenia a myslela, že do rána ani nedožije.

Dozvedeli sme sa teda čo sa stalo a že  Dominik sa trochu topil, že je v umelom spánku v nemocnici v Mostare, ale že je  stabilizovaný a všetko bude určite v poriadku… (podali nám to samozrejme veľmi jemne a optimisticky). V tom momente pre nás zastal čas. Akoby to bol nejaký zlý sen. Zrazu nič nebolo dôležité. Už vtedy sme boli rozhodnutí vycestovať čo najskôr. Večer sme ale dostali ďalší telefonát, od našej príbuznej, pani Uchalovej, ktorá v tej dobe bola ako organizátorka iného zájazdu tiež v Medžugorí. Jeho ošetrujúca lekárka chcela, aby sme boli  informovaní pravdivo. Že jeho pľúca sú následkom silného obojstranného  zápalu veľmi poškodené a prognóza nemusí byť práve optimistická a  teda by bolo dobré, keby sme mohli ihneď pricestovať.

Tak som teda šiel pre jeho mladšieho  brata Damiánka, ktorý bol vtedy na Mariánskom tábore vo  Františkánskom kláštore v Brehove. Damián si po príchode domov kľakol
a začal sa sám modliť za Dominika (my sme sa už chystali na cestu).
Potom povedal: „Nebojte sa!“ Viete Dominik teraz vidí všetky svoje  hriechy, ale ešte dostane možnosť napraviť ich. Teraz je nám už jasné, že to boli doslova prorocké slová.

O 1 h ráno sme sa našou  5-ročnou Dáciou vybrali na cestu. Spolu s otcom Dominikovho záchrancu, ktorý mi pomohol so šoférovaním a  snažil sa nás cestou rozptyľovať. Od svojho syna totiž vedel, že  Dominikov stav je v skutočnosti kritický. To nám so slzami v očiach povedal na jednom  chorvátskom odpočívadle, ale až po tom čo sme dostali od Anny Márie správu, že  Dominik, aj keď bol stále v umelom spánku, začal reagovať pohybom hlavy a že začal hýbať aj nohami. To bola vlastne jeho prvá reakcia od utorka. Všetci traja sme od radosti plakali. Manželka nám vtedy povedala, že v duchu bola celú cestu s Dominikom a hovorila mu „Dominik dýchaj nádych – výdych, musíš dýchať, dýchaj so mnou…“

Túto dobrú správu sme ihneď zatelefonovali Damiánkovi, ktorý vzhľadom na to, že nemal  už platný pas a občianský preukaz ešte nemá, musel ostať doma. On to už potom oznamoval ďalším  príbuzným a priateľom, ktorí tento Dominikov príbeh sledovali a podávali si správy aj prostredníctvom facebooku.

Jeho príbeh sledoval celý kresťanský svet.

Vlastne až teraz sa postupne  dozvedáme, že za nášho Dominika sa modlili celé dekanáty, mnoho kňazov na Slovensku odslúžilo sv. omše za jeho uzdravenie, že ľudia si  posielali SMS s prosbou o modlitbu. Dozvedeli sme sa, že v Medžugorí, sa  na úmysel jeho uzdravenia, naraz modlilo asi 60 000 mladých z celého  sveta a 515 kňazov celebrovalo sv. omšu na ten istý úmysel. Dominik sa stal naozajstným nástrojom Božej prozreteľnosti. Jeho príbeh odrazu prinútil množstvo ľudí zamyslieť sa nad svojim životom. Vytvorila sa modlitbová reťaz nepredstaviteľných rozmerov. Veľa jeho priateľov nám po návrate domov povedalo, že pochopili čo je to modlitba svätého ruženca. Boli aj takí, ktorí sa ho vtedy len učili modliť. Ale aj takí, ktorí sa po prvýkrát postili o chlebe a vode, tak ako nás cez svojich vizionárov prosí Kráľovná Pokoja. Naša veľká vďaka samozrejme patrí aj všetkým účastníkom tejto púte z jeho autobusu, na ktorých bolo evidentne viditeľné, že by urobili čokoľvek pre Dominikovu záchranu. Aj robili. Snáď všetky svoje modlitby obetovali za jeho uzdravenie.

Keď sme teda asi okolo 16:00 hod. došli do Medjugoria, po dlhej ceste, všetci nám vyjadrili svoju podporu . Domáci Vinko Milićević nás ihneď priviedol k stolu s bohatým občerstvením. Jeho manželka Pavla, mne a mojej manželke darovala dva krásne ružence, aby sme sa na nich modlili za nášho Dominika. Ubytovali nás a nielenže odmietli aby sme im zaplatili, ale ešte nám dali aj 100 eur, vraj za to, že Dominik už u nich nebol ubytovaný. Povedali nám, že aj oni majú deti, nikdy nevedia kedy môžu byť odkázaní na pomoc iných ľudí a že Gospa im to určite vynahradí. Sme o tom presvedčení.

No my sme chceli byť čím skôr pri Dominikovi.

Keď sme prišli k nemu do Mostarskej nemocnice, našli sme ho  bezvládne ležať na umelej ventilácii a udržiavaného v umelom spánku.
Nikomu neprajem takýto, alebo tomu podobný pohľad na svoje dieťa. Ale on
o nás vedel, reagoval na naše prihovárania, z jeho očí zrazu vytiekli slzy a dokonca nám jemne stlačil ruky,  keď sme mu ich podali, čo nám dávalo nádej. Lekári boli vo svojich prognózach opatrní. Vraj všetko sa uvidí až vtedy, keď ho zobudia a odpoja od umelej ventilácie, ale že to môže byť o nejakých 7 dní. Pred odchodom ho manželka poutierala vreckovkou, ktorú sme týždeň pre tým navlhčili kvapkou vytekajúcou z bronzovej sochy Vzkrieseného, keď sme s manželkou boli v Medžugorí. Vreckovku aj s relikviou bl. Dominika Trčku spolu s malým darčekom od jeho brata Damiánka, sme mu, so súhlasom lekárky , nechali pri jeho hlave na posteli. Neskôr keď sa prebral, chcel mať túto vreckovku stále pri sebe. Keď sme mu ju potom prikladali na boľavé dopichané ruky a na hrudník, bolo vidieť, že pociťuje úľavu.

Odchádzali sme s pocitmi, ktoré sa ani nepokúšam vyjadriť. Večer sme sa zúčastnili, aj namiesto nášho Dominika, slávnostného ukončenia festivalu. Stretli sme sa aj s Goranom (bývalý narkoman vyliečený a bývajúci v Medžugorí), ktorý neskôr Dominikovi venoval jednu ikonu, na ktorú mu štetcom vypísal venovanie ako svojmu drahému priateľovi.

Prišiel piatok 6. augusta, sviatok Premenenia Pána, deň keď sa naša dcéra Anna Mária aj s ostatnými mala vrátiť na Slovensko. Namiesto Dominika späť cestoval človek, ktorého syn s nasadením vlastného života vytiahol nášho syna z hlbín Kravických vodopádov a ktorý mi pomohol so šoférovaním. Keďže termín nášho návratu bol vtedy v nedohľadne, nechceli sme ho zdržiavať. Bolo vidieť dojatie s akým všetci odchádzali. Chceli nám pomôcť aj tak, že sa vyzbierali čo kto mohol obetovať, lebo všetkým bolo jasné, že naša situácia si môže vyžiadať značné náklady. Nech im to bude mnohonásobne vrátené. Aj za to im vyslovujeme naše Pán Boh zaplať.

Len čo oni odišli, tak aj my sme sa pobrali do Mostarskej nemocnice aj s našou tlmočníčkou Peťou, ktorá nás celý čas sprevádzala a bola nám stále na pomoci.

Dominikov stav sa nám javil prakticky nezmenený. Lekárka nám ale povedala, že jeho pľúca sa začali uzdravovať, čiže poškodené tkanivá sa regenerujú. My sme sa celý čas Dominikovi prihovárali, lebo sme videli že na naše hlasy reaguje, aj keď bol stále v umelom spánku. Povedali sme o tom lekárovi, ktorý sa tiež začal Dominikovi prihovárať, ale on na neho vôbec nereagoval ani po tom , čo už na neho kričal a triasol jeho rukou. Stačilo ale , že manželka sa mu tíško prihovorila a on hneď reagoval ako keby sa snažil otvoriť oči. (Neskôr nám povedal, že on o všetkom vedel a že on vlastne nespal). Keď sme mu povedali, že už musíme ísť pohol smerom k nám rukami a keďže ich mal priviazané, podali sme mu na rozlúčku svoje ruky a on nám ich jemne stlačil… Ďalšie ťažké lúčenie a ďalšia neistota. Človek si vtedy naplno uvedomí, kto je naozajstným Pánom… Po večernom programe sme sa dozvedeli , že o 21:30 hod. bude mať Ivan na Podbrde mimoriadne zjavenie. Hore sme išli vlastne s vypätím posledných síl. Vyrozumeli sme, že Panna Mária sa s vystretými rukami modlila za všetkých chorých aj za tých, ktorí nemohli byť pre nemoc prítomní. Takisto aj za nové povolania… Mali sme so sebou vodu, ktorú sme vzali preto, aby ju Gospa požehnala a chceli sme ju zaniesť Dominikovi.

Až do soboty sme vlastne  akoby nežili. Dali sme za neho slúžiť sv. omše aj keď aj bez toho boli  obetované za jeho uzdravenie a kňazi stále vyzývali modliť sa za  Daniela, aj keď to bolo vlastne za Dominika. My sme za neho samozrejme  obetovali čo sa len dalo. Stále sme mali strach, že keď sa k nemu  vrátime, tak nám oznámia tú najhroznejšiu správu…

Keď sme ale v sobotu doobeda prišli, privítala nás jeho lekárka, MUDr. Kočič, ktorá ho v utorok resuscitovala a povedala nám: „Dominik bol klinicky mŕtvy. (Vysvetlila nám, že človek sa stáva klinicky mŕtvym v momente, keď mu prestane byť srdce.) „Jeho srdce nebilo, pľúca boli plne vody a piesku, ale CT nám ukázalo, že mozog je akoby zázrakom nepoškodený.“ Dominik mal  podľa nej šťastie, že sa utopil v ľadovej vode, čo vlastne zabránilo  opuchu mozgu. „Boj sme teda nevzdali a bitku sme vyhrali“- povedala a potom nás  voviedla k Dominikovi, ktorý už bol extubovaný a dýchal spontánne aj keď mu vzduch ešte vylepšovali kyslíkom. Toto bol vlastne zlom, lebo nikto nevedel, čo sa stane, keď ho odpoja od umelej ventilácie.

Dominik sa rozplakal a my tiež. Stále nás prosil o odpustenie a pýtal sa či ho máme naozaj radi. So slzami v očiach povedal „Mamka , Ty si mi dala život, Ty si ma porodila.“ Potom sa nám vyspovedal zo všetkých svojich hriechov a prisahal, že už to nikdy neurobí. Rozprával nám ďalej: „Vieš boli tam dvaja, čo zomreli pre alkohol, jeden cestou z Levoče a jeden cestou do Medžugoria, ale ja som im odpustil, lebo každému musíš odpustiť, nesmieš mať nepriateľov. Boli tam chlapci, ktorí týrali zvieratá, ale aj chlapci, čo polievali autá benzínom a zapaľovali ich.“ Povedali sme mu, že vieme, že to bolo v správach. Vtedy sa prekvapený spýtal: „Aj moje hriechy boli v správach?“ Často prikladal naše ruky na svoje srdce, pýtajúc sa či mu naozaj bije a či už neprestane. Videl totiž ako ho dvaja chlapi oživovali, že ležal s rozpätými rukami a oni mu dávali masáž srdca. Hocikedy z ničoho nič kričal „Džugiii…“ čo je prezývka jeho záchrancu. Bol presvedčený o tom, že už nežije až do vtedy, kým sme mu nezatelefonovali a on ho telefonicky ubezpečil, že naozaj žije. Bolo to niečo neopísateľné.

Sobota bola nádherná. Popíjal vodu, ktorú sme večer mali so sebou počas mimoriadneho zjavenia na Podbrde a bola teda požehnaná Pannou Máriou. Konečne sme sa pozerali do jeho nádherne čistých očí. Keď sme mu povedali, že má teraz také nádherné oči, on povedal – „ja? Vieš kto má najkrajšie oči? Ježiš, On má najkrajšie oči!“ Boli sme svedkami toho ako  vníma svet duchovným zrakom. Nechápal, že my nevidíme čo vidí on…
Týkalo sa to našej rodiny, takže to si necháme pre seba. Ale podstata je:

Miluj všetkých a odpúšťaj všetkým a všetko. Nesmieš mať nepriateľa. Ježiš Ťa miluje tvárou v tvár. Medžugorím preteká rieka plná milosti.

S kyslíkovou maskou na ústach spieval spolu s manželkou pieseň Gospa Majka Moja. Chcel aby sme sa s ním veľa modlili. Podal som mu ruženec, ktorý mu poslal Patrik, keď som bol za Peťou v Nancy. Mimochodom, odvtedy ho má stále pri sebe. Začali sme sa modliť Korunku Božieho Milosrdenstva. Pri treťom desiatku nás prerušil so slovami. „Cítiš tú vôňu?“ „ Akú vôňu?“ „Vôňu fialiek?“ „ Nie, vôňu krvi!“ Dominik, ale krv nevonia.“ On odpovedal. „Ale Ježišova krv, tá vonia.“ Videl anjelov – „Pozri, pozri na tých anjelov, aký sú nádherne biely.“ Vyzeralo to, akoby sledoval nejaký film. Keď sme sa lúčili, musel nám sľúbiť, že nás bude čakať.

Prišla nedeľa, ktorá bola pre zmenu  strašná. Boli sme svedkami boja o dušu človeka. Dominik, pozerajúc na jeden bod na stene kričal „ to nie je pravda ty klameš, to som nikdy neurobil“ a v tom sa hneď otočil k nám a kričal „mamka on klame, to som nikdy neurobil, ja som nikdy…to už je súkromné“. (Dominik prijal sviatosť zmierenia deň pre svojim utopením, ale zrejme sa nevyspovedal možno aj z nejakej zlej myšlienky a to mu práve Boží nepriateľ zrejme podával tak, ako keby to bol spáchal.)

To čo videl bolo tak zlé, že si zapchával uši. Bol úplne vystrašený. Nevedeli sme, čo máme robiť, no manželku napadlo modliť sa známu modlitbu k sv. Michalovi. Vtedy Dominik prudko otočil hlavu na ľavú stranu (my sme boli na pravej) a výhražne povedal – „ty buď ticho , počúvaj mamku, mamka sa modlí!“ V tom momente nám bolo jasné s kým máme do činenia. Volali sme našej tlmočníčke Peťke, aby  vyhľadala slovenského kňaza, pre ktorého sme hneď vyrazili. Čo sa dialo keď  sa modlil spolu s Dominikom, veľmi nevieme. Ale nedá sa zabudnúť, ako si navzájom dlho hľadeli do očí a že Dominik sa potom upokojil. Kňaz, Slovenský misionár v Kazachstane, povedal len, aby sme mu dali
čistú vodu, aby ju na chodbe posvätil a aby ju mal Dominik pri sebe. Keď k nemu manželka vodu niesla on hneď vedel, že je to svätená voda,  lebo povedal: „No, svätená voda, to mi pomôže“. Opúšťali sme ho, teraz zvlášť s veľkým strachom, či ho ešte na druhý deň uvidíme živého. Naša viera bola naozaj ťažko skúšaná. Dominik nám musel znova sľúbiť, že nás bude čakať a že na druhý deň zablahoželá mamke k štyridsiatym narodeninám. V ten deň totiž ešte vyčítal lekárke, že prečo ho zachránila. Keď jej to Peťa preložila, lekárka sa naklonila k Dominikovi a povedala mu: „Syne moj, Tvoja mamka ťa ešte potrebuje.“ Potom sa trochu upokojil a bolo vidieť, že už sa konečne prestal na lekárku hnevať a dokonca sa s ňou sfotil.

Od pondelka, 9. augusta sa jeho stav začal natoľko zlepšovať, že sme začali  vybavovať jeho prepustenie a transport. Sľub splnil a mamke dal v ten deň najkrajší darček k narodeninám – najedol sa. V ten deň sme sa už najedli aj my.

Jeho transport na Slovensko sa začal vo štvrtok ráno. Dominik v sanitke a my v aute. Posádka Brnenskej sanitky, sa na našu prosbu zastavila s Dominikom u našich domácich Vinka a Pavly, kde Dominik na prekvapenie všetkých vstal z nosítok a išiel sa konečne osprchovať. Všetci sme sa v tom momente od dojatia rozplakali. Zdravotník zo sanitky bol nadšený.

Pred polnocou sme asi 15 min po sanitke, dorazili aj my do Košickej nemocnice. Tam sme sa opäť s Dominikom zvítali a to na ambulancii centrálneho príjmu. Lekárka nám povedala, že oni čakali ťažký stav a vlastne podľa správ, ktoré mali k dispozícii usudzovali aj poškodenie mozgu a preto mali pre neho nachystané miesto na intenzívke. Dominik ale vraj normálne napochodoval a na otázku ako sa cíti, odpovedal že je hladný. Na naše veľké sklamanie, nechceli nám ho ešte prepustiť. Keď sme s ním došli na oddelenie a dali sme sestričke papiere, tá ho privítala so slovami, „no pozrite, prišiel utopenec, takto vyzerá utopenec“. Veľmi to bolelo a Dominik sa na nás iba smutne pozrel. Prepustili ho až v utorok. Dovtedy mu robili všetky možné vyšetrenia, ale jediné čo našli, bolo podozrenie na glaukóm a aj to sa neskôr vylúčilo.

Ešte stále chodíme po kontrolných vyšetreniach a lekári sú prekvapený z toho, že Dominik sa po tom všetkom takto rýchlo zotavuje niektorí prejavili veľký záujem o Medžugorie. Vďaka Bohu Dominik sa naozaj znovu narodil – „nové dieťa, nový človek“, presne ako to povedal, keď sa v sobotu prebral.

Je ešte pomerne slabý, a na zátylku hlavy sa mu ešte hojí rana, o ktorej pôvode vlastne nevieme.

Ovocie Medžugoria

Dominik sa často modlí sv. ruženec, Takmer každé ráno pred školou ide na sv. omšu. Je oveľa trpezlivejší a má veľkú túžbu vrátiť sa čím skôr do Medžugoria… Každý ďeň sa v našej rodine končí modlitbou sv. ruženca a čítaním zo sv. Písma, alebo posolstiev Káľovnej Pokoja.

Na koniec ďakujeme. Ďakujeme predovšetkým Bohu a Panne Márii Za tú milosť ktorou nás obyčajných ľudí zahrnuli.

Skláňame sa pred odvahou Janíka, ktorý naozaj nasadil vlastný život, aby zachránil svojho priateľa, aj keď tam mohli ostať obaja.

Ďakujem aj Jankovmu otcovi za to, že mi pomohol so šoférovaním a že nás celý ten čas rozptyľoval, ako aj jeho mamke za jej modlitby.

Obrovská vďaka patrí všetkým záchranárom, ktorí zasahovali priamo na mieste.

Veľká vďaka našej tlmočníčke Peťke, ktorá nám vo všetkom pomáhala, bola nám stále k dispozícii a v tú nedeľu vyšla s priateľkami na Podbrdo a v noci sa tam modlili za nášho Dominika

Nevieme ako by sme vyjadrili vďaku lekárom a sestričkám v Mostare, za ich hlboko ľudský prístup. Za to, že nás tam nechávali aj mimo návštevných hodín, lebo vedeli aké dôležité je to pre Dominikove uzdravenie. Bolo vidieť, že si Dominika skutočne obľúbili.

Vďaka našim rodičom a rodine za podporu a za modlitby

Samozrejme kňazom a všetkým veriacim za ich modlitby a akúkoľvek pomoc a obetu.

Osobitná vďaka patrí o. Dušanovi Škurlovi za jeho všestrannú pomoc.

Vďaka patrí našim priateľom charizmatikom, Marienke a Monike, ktorí nás od začiatku povzbudzovali formou SMS.

Vďaka aj tete Hele, ktorá mu pravidelne ošetrovala rany na pätách a na hlave

Všetci sú v našich modlitbách do konca nášho života.

Na záver musím napísať, že nielen Dominik, ale aj my máme veľkú túžbu byť v Medžugorí čo najskôr. Stalo sa nám vlastne druhým domovom. Miestom, kde sa Dominik druhýkrát narodil.

Veľká vďaka patrí samozrejme aj Pani Uchalovej, ktorá spolu Terezkou Gažiovou komunikovali s lekármi v Mostare a organizačne to až do nášho príchodu zvládali, ako aj jej dcére Martinke s manželom Ferom Vaľkom (mojim švagrom), ktorí sa so svojimi deťmi Paťkou, Ferkom a Saškou neustále modlili a prinášali obety za Dominikovu záchranu. Dominik potom často opakoval „Paťka, Saška, Ferko oni za mňa dýchali. Potvrdil tak, že sila modlitby nevinných detí je nesmierna.

S vďakou Dominikovi rodičia a samozrejme aj Dominik, Anna Mária a Damián.

Vlado a Cecília Jurošoví

Galéria k článku