25.2.2011, Vatikán (CNS/magnificat.sk) — Viac ako jeden milión ľudí je očakávaných na prvomájovej beatifikácii Jána Pavla II. , čo jeden z chystajúcich sa návštevníkov popísal ako pútnickú „inváziu“ na večné mesto.
Keďže beatifikácia pripadá na verejný sviatok, niektorí predpovedali masívny exodus Rimanov kvôli tomu, aby sa vyhli dopravnému a logistickému kolapsu.
Cirkevní predstavitelia ale hovoria, že v skutočnosti práve domáci môžu reprezentovať najpočetnejšiu skupinu vatikánskych „pútnikov“, a to z jednoduchého dôvodu: Práve pre nich bol Ján Pavol II. nielen pápežom, ale predovšetkým ich vlastným pastierom.
Bývalý pápež vzal titul rímskeho biskupa vážne. Navštevoval miestne farnosti, väznice, školy, nemocnice a vývarovne, každoročne udeľoval audienciu ešte aj rímskym smetiarom.
“Ján Pavol sa dokázal Rimanom priblížiť a je doteraz v ich mysliach veľmi prítomný. Aj Rimania, ktorí nie sú veriaci ním boli pohnutí.“, hovorí Giancarlo Distante, kníhkupec z obchodu v blízkosti Vatikánu. „Iste je pokušením utiecť z toho prvomájového blázinca, ale ja osobne si myslím, že beatifikácia udrží v meste mnoho domácich.“
Rímska diecéza organizuje vlastnú modlitbovú vigíliu deň pred procesom na otvorenej planine Circusu Maximus.
Prvý slovanský pápež si získal davy hneď v prvý deň svojho pontifikátu, keď urobil gramatickú chybu v taliančine. Nasledovala tvrdá realita pastorácie. Navštívil 300 z 334 rímskych farností, poskytujúc každému Rimanovi vzrušujúce a slávnostné chvíle.
Tieto návštevy neboli limitované na pápežskú omšu. Pápež sa typicky stretával s farskými skupinami, hovoril s mladými a navštevoval rôzne farské zariadenia. Rimania cítili, že prichádza za nimi, aby ich spoznal a modlil sa za nich.
Pápež Ján Pavol II. mával rutinné stretnutia s predstaviteľmi mesta a neváhal poukazovať na sociálne a morálne problémy. Miesta jeho výskytu boli často neobvyklé, napríklad rímska väznica, kde väzni miništrovali, čítali modlitby a spievali pri svätej omši, ubytovne pre bezdomovcov, vývarovne, ale otvoril aj 74-lôžkový hostel pre chudobných priamo vo Vatikáne a nejeden raz jeho obyvateľov osobne navštívil.
Jeho audiencie pre pouličných zametačov a zberačov odpadkov nezabrali práve palcové titulky, ale Rimania dobre vedeli, že pápež stojí pri „malých ľuďoch“.
V roku 1988 pápež spustil door to door evanjelizačnú kampaň a rímske domácnosti mohli očakávať, že keď po zaklopaní otvoria vchodové dvere, bude im v nich stáť Petrov nástupca osobne.
Jeho fotografie dodnes visia na stenách domov rímskeho židovského gheta a jeho obyvatelia hovoria, že nikdy nezabudnú jeho návštevu synagógy v roku 1986.
Ešte viac doma u pápeža však boli rímski mladí. Počas 26 rokov tu tucty rímskych školákov, celá jedna generácia vyspevovala, tancovala, rozprávala, podávala svedectvá. Keď už bol pápež starší a krehkejší, stretnutia dostávali pálčivejší a srdcervúcejší rozmer.
Keď pápež zomrel, rímska mládež bola na námestí prvá. Trúsili sa po stovkách, potom po tisícoch, spievajúc a modliac sa pod oknom. Neskôr splynuli s trojmiliónovým pohrebným sprievodom.
Rím je však hrdý na svoju schopnosť absorbovať pútnické davy a pokladá si za vec svojej cti, aby ich mesto prichádzajúcim poskytlo náležité služby nenechalo pútnikov bez zázemia servisu. Takže toto je ďalší dôvod, prečo inváziu pútnikov nevystrieda žiaden exodus Rimanov.
